Priznávam, na začiatku som mala obavy, ako to celé Jakubko a Maroško zvládnu. Dlhý let, nové prostredie, klímu, zmenu času, cudzích ľudí, cestovanie, iné postele aj jedlo. Strach som zmierňovala pozitívami, ktoré nám pobyt na NZ prinesie. Boli to len nejasné predstavy. Teraz už majú konkrétnu podobu. Sú z nich iné deti.
Veľké zmeny, aké zmeny?
Kým sme boli doma, mysleli sme si aké pohodové deti máme. Dovtedy sme to nevedeli porovnať. Dnes však môžeme s určitosťou povedať, že naše deti prešli veľkými pozitívnymi zmenami! Stali sa z nich malí odvážni cestovatelia. Na začiatku našej cesty boli chlapci plačliví, rovnako ako na Slovensku. Mali panický strach z každého Jančiho odchodu. Doma jednoducho odchádzal pričasto, kým neskoré príchody už spiaci v posteli nestihli. Jakubko bol prvý mesiac ako lepidlo, stále zavesení na Jančimu. Maroško mával výbuchy hnevu, ak nebolo po jeho vôli. Teraz je to preč.
Náš trojmesačný pobyt na Novom Zélande, počas ktorého sme dobrovoľničili na permakultúrnych farmách, nám naštartoval celkom nový život. Keď s odstupom štyroch rokov čítam tieto svoje riadky, sama sa divím, ako ďaleko sme sa vďaka tomuto odvážnemu kroku dostali. Skúseností i vedomostí nesmierne pribudlo. A bolo by pekné podeliť sa s nimi s vami. Preto prišla myšlienka natočiť dokumentárny film. Viac tu: Startab: V zdravom dome žijú zdraví ľudia.
Na NZ sme šli ujasniť si, čo skutočne k šťastiu potrebujeme, a to nie len my s Jančim, ale aj Jakubko a Maroško. Našim niekedy skromným, no vždy dobrodružným životom na farmách sme našli na to odpoveď. V prvom rade potrebujú nás! Pohodových rodičov. Bez stresov, nervov a vyčerpania…Rodičov, ktorí ich milujú a každý deň je s nimi zábava.
Aj keď to tak nevyzerá, na fotografii vidíte dve deti, nie tri.
Keď si spomeniem na obdobie pred našou cestou a porovnám to s obdobím, ktoré zažívame teraz, nespoznávam samú seba! V mnohom sme sa posunuli a s nami aj oni, naši smelí zajkovia na NZ.J Veľká zmena nastala vo vzťahu nás, detí a prírody. V novozélandských rodinách sme sa inšpirovali integrovaním detí do celého života, domácnosti, záhrady aj zapájaním detí do starostlivosti o zvieratá.
Robiť veci spoločne, prinášalo radosť obom stranám. Predstavte si obrázok vysmiateho Jakubka, ako stojí na stoličke a podáva nám vlastnoručne opláchnuté taniere alebo ako drží záhradnú hadicu a polieva mladé stromčeky. Celé tri mesiace sme boli v neustálom kontakte s prírodou. Veľmi nám to pomohlo nájsť pokoj. Príroda nám zároveň otvorila široké možnosti života a zábavy.
Na fotografií sa deti kúpu v prepravke. Takto sme ich zabavili, kým sme s Jančim pomáhali stavať dom z prírodných materiálov.
Rôzne prekvapivé, niekedy vtipné okolnosti nás prinútili hľadať často kreatívne riešenia. Pobyt v lese na Awhifarme sme si na moje prekvapenie užívali. Deti chodili pouši špinavé. Nemuseli sme ich večne upozorňovať, aby sa nezašpinili, lebo v lese to aj tak nemalo význam. Naše babky sa pohoršovali zakaždým, keď sme im poslali nové fotografie.
Som hviezda blatová!
Solárna sprcha...Neraz som spomenula, že na Awhifarme je solárna sprcha v neďalekom squash centre. No kto by ich ťahal až tam? Postavili sme ich nahých do prívesného vozíka a sprchovali záhradnou hadicou. Voda v hadici bola vyhratá slnkom, takže to nebolo žiadne kruté otužovanie. A keby ste videli, ako sa im to páčilo! Jednoduché podmienky Jakubkovi a Maroškovi uľahčili život aj ďalšom smere – nemuseli hľadať WC. Bolo takmer všade. Chodili nám len oznamovať ako skvele si uľavili.:) Rodičia dobre vedia, aká dôležitá je táto potreba pre malé ratolesti.
Dočasná kúpeľňa v prívesnom vozíku, už len natiahnuť záhradnú hadicu.
Každý týždeň ich čakala iná posteľ. Niekedy v krásnych domoch, raz v triede školy a inokedy v chatrči. Náš názor je, že deti si na komfort nepotrpia, pokiaľ ich to rodičia nenaučia. Rodičia dávajú deťom vzory správania. Ak budú mať s tým problém oni, deti si to rýchlo osvoja. Jakubko a Maroško si ani raz neponosovali, kde bývame. Nevyjadrovali sme sa k tomu ani my. Brali to ako samozrejmosť.
Šantenie s deťmi farmárov v Rotorue. U nich sme bývali v krásnom osemizbovom dome.
Najviac sa im páčilo stanovanie a spanie v aute. Z čoho som ja nadšená nebola. Našťastie sme to absolvovali len trikrát, keď sme nezohnali voľné izby v moteloch, pretože zohnať ubytovanie počas letnej sezóny je často nemožné. Všade nájdete už z diaľky svietiace tabule – vacance – kompletne obsadený! Janči bol však na túto situáciu pripravený. Už v druhý deň na NZ nakúpil nafukovanie matrace, automatickú pumpu a stan.
Keď prišlo do tuhého, v našom sedemmiestnom aute sme sklopili sedadlá a vytvorila sa nám plocha pre dvojmiestny nafukovací matrac. Deti sa pohodlne vyspali. Ja nie. Keďže som ťažšia, matrac sa v strede prehol a deti sa prikotúľali ku mne a spokojne spali na mne! Janči si v stane nikdy nesťažoval.
Krátko pred tým ako vznikla táto fotografia – „Gutmoning mamka.“ Nakloní sa Maroško a dá mi slintavú pusu – niet krajšieho zobudenia!
Príroda je to najlepšie detské ihrisko! Stále tá istá otázka – ako deti s nami pracujú? No ak nám nepomáhajú, tak sa pri nás sami vyhrajú. Najväčšia zábava je pozorovať chrobáčikov. Maroško to zbožňuje a so svojou radosťou sa vždy príde podeliť – donesie nám pavúka, húsenicu, rozpučeného mravca a v lepšom prípade jaštericu. Jakubka zas baví rýpať sa v zemi. Všade so sebou nosíme malé záhradné náradie, s ktorým si hravo vykopú dierku alebo chodníček pre Maroškove „zvieratká“.
Samozrejme na dennom poriadku sú aj bitky o hračku. Akú? Paličky! V celom lese ich je neúrekom, ale oni sa dokážu pohádať pre tu jednu jedinú, ktorú drží niektorý z nich v ruke. Pomáha len vymeniť ju za pár pekných kamienkov a je opäť pokoj. Príroda ponúka nekonečné možnosti. Veľmi oceňujeme aj fakt, že za túto zábavu na rozdiel od nákupných centier, nemusíte platiť. Je vždy pestrá a zadarmo!
Janči nesie Maroška a Maroško suvenír z lesa – mŕtveho pavúka. Len sa nepýtajte prečo mŕtveho…
Vďaka spoločným trom mesiacom sú Jakubko a Maroško hlavne vyrovnanejší, spokojnejší. Lepšie s nami spolupracujú, takže nástojčivé NIE už chvalabohu nemusíme počúvať. Sú sebavedomejší a bezprostredne komunikujú s cudzími. No stále sa pred nimi radi predvádzajú. A čo všetko sú schopní vymyslieť, aby zaujali…Čo z praktických dôvodov veľmi oceňujeme je ich rýchlosť pri zvykaní si na nové. Na začiatku potrebovali dlhší čas, kým si zvykli na novú farmu, na konci sa na ďalšiu tešili.
Čo si prinesieme na Slovensko?
Po troch mesiacoch dobrodružného života sme pochopili viacero vecí. Jakubko a Maroško nepotrebujú veľa hračiek. Najviac používali hračky napodobňujúce náš život. Záhradné náradie, lopatky, hrnce na varenie a knihy. Tie nás sprevádzali celý čas. Stále boli zamestnaní nejakou zaujímavou činnosťou, alebo si niečo v prírode našli. Nepotrebujú veľký priestor. Bolo úplne jedno, či sme bývali v malej izbičke alebo trojizbovom dome. Zaujímala ich skôr hra a my.
Naopak, čo skutočne potrebujú, je zdravé jedlo. Kvalitné jedlo, ktoré chutí tak ako má, a preto na tanieri nikdy nezostanú žiadne zvyšky. Potrebujú tiež pohyb na čerstvom vzduchu, v prírode. Plnohodnotné zamestnanie, akým bolo ich všade obľúbené kŕmenie sliepok a zbieranie vajíčok, ale aj bezstarostnú hru v pieskovisku. Najviac zo všetkého potrebujú pre ich spokojné detstvo nás.
Viac článkov nájdete v kategórií Nový Zéland.
ĎAKUJEME ZA PODPORU: Startab: V zdravom dome žijú zdraví ľudia.
