Poznáte to. Niekedy môžete precestovať aj celý svet, a to najdôležitejšie nájdete napokon doma, pod nosom. Naše posledné dva týždne v ekokomunite pri Aucklande boli presne o tom. O skutočných hodnotách, ktoré na Novom Zélande musia „budovať“, kým na Slovensku ich vďakabohu stále máme, aj keď žiaľ patria medzi old fashion, akoby povedali Novozélanďania, teda medzi nemoderné.
Tridsaťročný sen
Ekokomunitu Turanga sme si vyhliadli a dohodli ešte na Slovensku, päť mesiacov pred tým. Veľmi nás zaujímalo, ako vyzerá komunitný život na NZ. Spoločenstvám ľudí s rovnakými záujmami sa na ostrovoch veľmi darí a sú rozšírené po celej krajine. Turanga farma vznikla ako tridsaťročný sen jej zakladateľky Jill, ktorá túžila žiť v obklopení dobrých ľudí. Ako mladá matka maličkých detí snívala o podpore komunity, ktorá by bola zároveň zdravým a bezpečným miestom pre dospievanie jej detí. Vtedy ešte netušila, že v nej nevyrastú jej deti, ale vnúčatá. Táto šesťdesiat ročná žena je úžasným príkladom, že sny si treba plniť vždy, bez ohľadu na vek. Turanga farmu, na ktorej od jari budú stáť prvé domy ekodediny, vybudovala so svojim manželom. Roky tvrdej práce, stovky vysadených stromčekov, vysadený originálny novozélandský les – bush, infraštruktúra pre ekodedinu s 18 domami…jazierka, zvieratá atď. Od úžasu nám padali sánky. Dlhá, tvrdá cesta, ktorej sa Jill nikdy nevzdala. „V 96´ sme začali hľadať pozemok. Nakoniec sme našli tento, na ktorom sme vybudovali Turanga farmu. Keď ho môj muž zbadal, hneď si predstavil ako tú vysadí les, ja ako tu „zasadím“ ekodedinu. No všetko potrebovalo čas a rásť, rovnako ako naše deti,“ vysvetlila mi Jill (celý rozhovor nájdete na blogu budúcu nedeľu).
Túto 68 ročnú ženu som pred rozhovorom vyrušila pri kosení černíc veľkým krovinorezom.
Žiadne zbrane?
Ekokomunitu tvoria tri rodiny s piatimi maličkými deťmi, Jill s manželom a dvaja jednotlivci. Dúfajú, že už o nedlho sa komunita rozrastie o nových členov. Zapojiť sa nie je len tak jednoduché. Záujemca musí napríklad súhlasiť s celou radou pravidiel a hodnôt, ktoré členovia vyznávajú. Počas nášho pobytu na Turanga farme sme mali možnosť zúčastniť sa na jednom z ich stretnutí o fungovaní komunity. Členovia diskutovali ohľadom dvoch pravidiel – či je možné na pozemkoch niečo páliť, čo a za akých podmienok a či budú v ekodedine povolené zbrane. Možno zdanlivo banálny problém pálenia „odpadu“ riešili na viacerých stretnutiach a až na tomto poslednom dospeli ku konsenzu. Prečo? Lebo pálením rôznych, niekedy aj prírodných materiálov sa do prostredia dostávajú škodlivé prvky. Na Zélande len málokto na to mávne rukou. A nie je ani bežné povedať, veď to sa vo vzduchu rozplynie. Ale práve naopak – ja a moja rodina si nebudeme kaziť zdravie!
Pri pohľade na tento obrázok sa prosím zhlboka nadýchnite a predstavte si čerstvý morský vzduch:)
Môj názor na druhé pravidlo, ktoré potrebovali zaviesť do špeciálnej knihy pravidiel fungovania Ekodediny, bola úplne jasná – žiadne zbrane, o čom vy chcete diskutovať? Veď sa nachádzame v tretej najbezpečnejšej krajine sveta. Niektorí ľudia tu ani nezamykajú?! Dostala som späť reakciu, že postoje v ich komunite nie sú vôbec tak jednoznačné. Dvaja členovia pochádzajú z USA a otázka držaní zbraní je pre nich veľmi dôležitá. K tomuto problému sa napokon nestihli dostať. V každom prípade bola diskusia a serióznosť s akou pristupovali k budovaniu nie len dediny, ale najmä komunity, vzájomných vzťahov veľmi zaujímavá. Pochopili sme koľko veľa práce dá nielen vybudovať infraštruktúru pre dedinu, ale aj koľko práce je s budovaním spoločenstva, ktoré si navzájom rozumie a pomáha.
Najmenší člen Turanga farm má len pár dní.
Byť opäť spolu
Pomoc a podpora – presne to hľadala Jill, keď začala snívať svoj sen o komunite. Ona sama ju vo svojej rodine nemala, preto sa rozhodla vytvoriť si akúsi adoptívnu rodinu, komunitu ľudí rôzneho veku, osobností aj záujmov. Základná myšlienka bola nájsť ľudí, ktorí chcú žiť zdravo a chcú sa deliť nie len o radosti, ale aj o starosti. Spoločne sa starať o záhrady a dobytok, no spoločne si užívať aj plody práce. Tešiť sa zo spoločnosti, nezažívať samotu, odovzdávať si skúseností a tiež mať podporu v rôznych životných situáciách… Jej snom je žiť jednoducho „pokope“, v tom pozitívnom slova zmysle. Keď mi to bližšie opisovala, pochopila som, že presne to, my na Slovensku ešte stále máme – „rodinné spolunažívanie“. Na Zélande deti opúšťajú rodičovské domy, zakladajú si vlastné rodiny, vo vlastných domoch, často ďaleko ďaleko od príbuzných. Sú na všetko sami. Trend, ktorý postupne prichádza aj na Slovensko.
Zélanďania sa sťahujú z miesta na miesto a predstava, že by mali ostať na tom istom celé generácie, ako to býva(lo) na Slovensku, im bola cudzia.
Našťastie hodnota rodiny je u nás veľmi silná, a aj keď niekto odíde žiť na opačný koniec republiky, poväčšine trávi sviatky s rodinou, telefonuje si príbuznými, zaujíma sa o ich život. Na Zélande je to trošku iné, možno menej intenzívne. Keď sme Jill s Jančim tak počúvali, pozreli sme sa na seba a usmiali sa…to čo sme si prišli pozrieť na opačný koniec sveta, máme doma rovno pod nosom. Komunitu s úžasnými ľuďmi rôzneho veku, ktorí nás prijali ako vlastné deti, ich deti ako nových súrodencov a naše deti ako vnúčatá. Kto tvorí našu „komunitu“? Naši susedia. Dve rodiny, u ktorých sú naši chlapci ako doma. Spia tam, zostanú na obed, hrajú sa s nimi a cez spoločnú bránku v záhrade nám k ním „zdrhnú“ , keď ich začujú na dvore:-). Na záhrade ráno počujem susedu, ako na mňa kričí, že už mám u nich kávu na stole. My sa zas zastavíme v ich vinohrade a radi pomôžeme.
Naši susedia nám spravil krásne privítanie – slovenské vlajky na dome, transparent, šampanské, chlieb, soľ, klobáska, syr a VIANOCE!
Rovno pod nosom!
Na Turanga farme sme si uvedomili hodnotu našej adoptívnej rodiny. Je skvelé mať na blízku ľudí, s ktorými sa smejete, na ktorých sa môžete spoľahnúť a ktorým na vás úprimne záleží. Ja viem, už je to ošúchané, ale šťastie je len vtedy šťastím, keď ho máte s kým zdieľať a čím viac vás je, tým väčšie je:-).
Na Turanga farme sme našli aj ďalšiu hodnotu, na ktorú sme už zabudli. Bývali sme uprostred krásnej doliny, v obklopení lesa, kde sme mali samostatný domček len pre nás. Ráno nás budili zvuky z lesa a slnečné lúče, pohľad na zelené kopce. Krása! Pocit šťastia, ktorý úplne zaleje vaše srdce. Pocit, ktorý sme intenzívne zažívali v našom prvom dome na samote pri lese. Naše tri roky tam boli podstatne pokojnejšie a harmonickejšie. Určite aj preto, že sme sa každý deň prešli po lese a našli si chvíľku aj pre seba. Naše dni na Zélande boli o krásnych chvíľach v prírode. Pocit zo spokojných Novozélanďnov dostal zmysel, pretože tento národ nepozná papučovú kultúru pred televízorom. Ľudia nepozerajú telku, ale idú sa prejsť na pláž, do lesa, k jazeru, potoku, prosto von, nadýchnuť sa čerstvého vzduchu, vyčistiť si hlavu a načerpať energiu. Krásnu prírodu máme aj my na Slovensku. Len nejako nie sme zvyknutí oddychovať prechádzkou po lese, lúke, parku, ale skôr si unavení po práci sadneme pred televízor. Aj to je spôsob oddychu, na diskusiu ale je, čo vás viac dobije energiou? Preto sme sa rozhodli, že obnovíme našu tradíciu častých prechádzok po prírode. Je to jedno z riešení ako nájsť pokoj a rovnováhu v našom živote.
Opäť pracujeme spolu. S Jančim sme vyslobodzovali maličké stromčeky z veľkej trávy a Jakub mulčil:)
Nová láska
Intenzívny vzťah k prírode mala naša rodina vždy. Čo sa však vo mne naplno vďaka Zélandu prebudilo, je láska k pôde. Nikdy som sa netajila tým, že som človek z mesta, dieťa sídliska, z paneláku. Ani po krátkych troch mesiacoch na ekofarmách sa stále necítim byť farmárka, skúsená pestovateľka alebo chovateľka. Kdeže, ani náhodou! No môžem povedať, že som tam objavila niečo veľmi vzácne – radosť starať sa o rastliny a zvieratá. Na Turanga farme bola moja náplň starať sa o stovky mladých stromčekov. Plieť okolo nich, ošetriť ich mulčom, a polievať ich. Každý deň som sa tešila na nový stromček, ktorému sa vďaka mojej starostlivosti bude dariť lepšie. Samú seba ma prekvapuje ako ma to veľmi bavilo. Možno to bolo aj preto, že výsledok mojej práce bol živý predo mnou. Zároveň som dostala novú motiváciu naučiť sa viac o farmárčení.
Naše dobrovoľníčenie na Slovensku bude o zdieľaní všetkých poznatkov z farmárčenia, o možnom inom pohľade na život, rodinu a prírodu, a to aj vďaka týmto dvom malým farmárom.
Nechceme si nové poznatky nechať len pre seba. Pripravujeme pokračovanie LifeResetu na Slovensku. Naše riešenie ako získať viac času pre rodinu, tiež ako si znížiť výdavky, žiť zdravo a šťastne budeme postupne zdieľať na blogu aj pre vás. Bude to pokračovanie nášho dobrovoľníčenia zas tu na Slovensku. Pre niekoho je to zvláštne, prečo to všetko dobrovoľne robíme a vznikajú rôzne zábavné konšpirácie. No ak mám ísť s pravdou von. Tak najdôležitejší dôvod je ten, že z toho máme dobrý pocit, taký istý, aký sme mali celé roky počas dobrovoľníčenia pre nemeckú organizáciu. Jednoducho len preto.:-)