Náš priateľ Andrej Jeleník ma poprosil napísať reportáž z tréningu MBSR – 8-týždňového tréningu zvládania stresu pomocou všímavosti (mindfulness), ktorý sme uňho absolvovali. S Jančim sme sa zhodli, že nám zmenil prežívanie stresových situácií, prežívanie náporu práce, vypätých rodinných situácií a toho najdôležitejšieho – prítomného okamihu. Zázraky sa neudiali hneď, ale s odstupom času. Postupne dozreli všetky zručnosti, ktoré sme na tréningu nabrali. Napríklad ide o to byť v spojení so sebou a nie s tým, čo sa dialo a bude diať. Uvedomenie si toho, čo práve prežívam, mi osobne otvorilo cestu späť do svojho stredu.
Počas tréningu MBSR – všímavosti s Andrejom. Ak sa vám naše články páčia, poteší nás vaša podpora projektu dokumentárneho filmu tu: https://www.startlab.sk/projekty/313-v-zdravom-dome-ziju-stastni-ludia/
Keď si všimnem malíček
„Môžete zatvoriť oči, ak chcete, obráťte pozornosť dovnútra a vnímajte telo. Vnímajte to, čo sa práve odohráva v popredí vašej pozornosti,“ hovorí Andrej. Precitám z rušnej cesty do Bratislavy a uvedomujem si, že topánka ma tlačí na ľavý malíček. Sama sa udivujem, že až teraz si to naplno uvedomujem a venujem tomu pozornosť. Do príchodu na tréning som síce bola telom v aute, ale mysľou ešte pri deťoch. Po zahĺbení sa do tela, zažívam akýsi „teleport“ mojej pozornosti a celej bytosti späť. „Predstavte si, že ste v práci. Bolí vás hlava, ale pod záťažou množstva povinností jej nevenujete pozornosť. Snažíte sa bolesť odsunúť na vedľajšiu koľaj alebo sa jej chcete rýchlo zbaviť. Ste stále nervóznejší a často s ňou bojujete. Aké by to bolo zastaviť sa a plne ju prežívať?“ Mnohým hlavou prebleskne, že radšej ju nechcú neprežívať, ako by si ju mali plnými dúškami „užívať.“ Andrej reaguje slovami: „Veľa energie vkladáme do boja s tým, čo práve prežívame. Je tento boj nutný? Často naše prežívanie ešte znásobuje. Takto vzniká stres a utrpenie.“
Nevytvárajte ďalšie utrpenie
„Viete, aký rozdiel je medzi utrpením a bolesťou?“ pýta sa nás. Jedna z účastníčok, mladá mamička, reaguje úvahou: „Bolesť je asi fyzická a utrpenie zrejme prebieha viac v hlave. Či?“ Andrej na to zareaguje: „Utrpenie je však stav mysle.“ Napríklad fakt, že ma bolí hlava je bolesť. No naše myšlienky, ktoré sa k tej bolesti nabaľujú, už môžu vytvárať stres a utrpenie. Úvahy typu – Kedy to už prestane? Je to rovnaké ako minule. – nám od bolesti neuľavia, ale prežívanie ešte znásobia. Na bolesť sa nabaľuje utrpenie. Preto spomínaný rozdiel robí to, ako sa k bolesti postavíme.“ Sama si uvedomujem, ako často sa takýto scenár objavuje aj v mojom prežívaní. Na druhej strane si hovorím, že je skvelé vedieť to už rozoznať. No omnoho ťažšie je, tento tok myšlienok zastaviť. Je potrebné odpovedať nahlas na otázku, čo s tým. „Nič nezastavuj. Len upriam svoju pozornosť na to, čo v tele cítiš. Bolí ma iba hlava alebo aj niečo iné? Je to bolesť v okolí spánkov, či skôr niekde vzadu? Vyskúšaj byť naozaj zvedavá! Možno zistíš, že bolesť neostáva stále rovnaká, mení sa a nie je všade. Keď si ju plne uvedomuješ, môžeš sa napríklad lepšie o seba postarať. Napiť sa. Dať si studený obklad na hlavu. Bolesť nemusíme len ignorovať, potláčať, snažiť sa jej zbaviť. Môžeme ju brať ako to, čím je – čiže telesný vnem,“ odpovedá mi Andrej.
Je to prosto tak
Často počúvam, ako som asi unavená pri troch deťoch, ako časté vstávanie v noci musí byť náročné či nechcem dať malému nejakú kašu, aby si pospal, nech toľko netrpím a pod. Cítim sa niekedy unavene, ale necítim sa nešťastne. V noci vstávam často, ale tu informácia končí. Pamätám si, ako som to pri prvom dieťati dookola riešila. Aké mám hrozné noci. Ako som nevyspatá. Čo s tým? Dnes je to len fakt. Vstáva sa mi vďaka tomuto uvedomeniu ráno ľahšie. A podobný postoj mám aj k bolesti, sklamaniu, smútku. Nebojujem s fyzickou bolesťou ani so sužujúcimi emóciami. A oni potom rýchlejšie odídu. Predtým to bola zmes stresu a strachov – Som unavená! Čo ak zlyhám? Kedy už tento deň skončí?
Foto: Lucia Hô-Chí
Králik a človek
„Viete, čo sa deje počas stresujúcej situácie s vaším telom?“ pýta sa nás Andrej. Na túto otázku sa k slovu hlási takmer každý. Každý z pätnástich účastníkov tréningu má veľké skúsenosti so stresom. Andrej zapína projektor a spúšťa obrázkovú prezentáciu. Je na nej malý králik. „Adrenalín je dôležitý pre naše prežitie. Keď sme v ohrození, spúšťa celý rad reakcií pre záchranu, boj alebo útek. Ak na králika začne útočiť dravý vták, adrenalín zmobilizuje všetky jeho sily, aby si našiel úkryt a zachránil sa. Keď je v bezpečí, adrenalín upadá a on si vzápätí vie pochutnávať na čerstvej tráve. Čo však spraví človek? Ešte po hodinách od nebezpečnej situácie rieši, aké to bolo, čo všetko sa mohlo stať, čo sa môže nabudúce prihodiť a podobne. Adrenalín a kortizol nás stále držia v napätí. Teda aj keď sme už z práce doma, máme navarenú večeru, nečakajú nás žiadne ďalšie povinnosti v domácnosti, aj napriek tomu dokážeme byť stále ako na strunách. Hovoríme tomu, že sme si prácu doniesli v domov. Všímavosť nám ukazuje cestu ako sa sprítomniť a uvedomiť si, že už sme doma, pričom upriamuje našu pozornosť na to, čo sa deje práve teraz. Keď si uvedomíme, že sme zo stresujúceho prostredia už preč a to, čo nás trápi, neviem teraz riešiť, môže nastať uvoľnenie.“
Sústreďte pozornosť na to, čo chcete, aby rástlo
U nás doma bola pred tréningom všímavosti jedna z top tém práca. Janči veľmi vypäto prežíval stresujúce pracovné situácie a často o tom hovoril. Ako nestíha, koľko toho má, aký projekt musí komu ešte poslať. Ja som to mala podobne. Počas písania stolárskeho časopisu som sa nedokázala už na nič iné sústrediť. Hlavou mi neustále behali termíny a manažovanie detí s prácou i voľným časom. Po pol roku od tréningu sme si uvedomili, že práca už nie je pre nás horúcou témou. Nemáme jej menej, ale máme ju len vtedy, keď pracujeme. Zdá sa to byť veľmi jednoduché. No zaviesť do praxe prežívanie problémov len v tom momente, keď sa dejú, vôbec nie je jednoduché. Celých osem týždňov sme sa postupnými technikami učili zamerať pozornosť na to, čo chceme, aby rástlo a nie naopak.
Surfovať na vlnách stresu
„Na tréningu sa nezbavíte stresu, smútku ani bolesti. No naučíte sa s tým zaobchádzať. Jonn Kabat Zin stres prirovnal k rozbúrenému moru. More neutíšite, ale môžete sa na ňom naučiť surfovať,“ hovorí Andrej. S tým súvisí aj téma ako byť k sebe zhovievavý, ako si nevyčítať, ak stres nezvládam, ak sa mi niečo nedarí, ak zlyhávam. Opäť je to forma utrpenia, ktorá nám situáciu ešte viac komplikuje. „Na tréningu som mal pána vo vyššom veku. Vypadávala mu pamäť. Často sa na to hneval a vinil sa. Zmena nastala, keď to začal len pozorovať. Pozorovať to, čo sa s ním deje. Ako napríklad prežíva jednotlivé časti dňa. Upriamil pozornosť prioritne na dianie a nie na seba, aký je v jeho očiach neschopný. Počas tréningu každým týždňom rozkvital. Z jeho tela postupne opadávalo napätie. Jeho tvár sa viac rozjasňovala a začal sa viac usmievať. On sám v závere tréningu priznal, že sa menej kritizuje, vie sa lepšie sústrediť, menej zabúda, no hlavne sa mu zlepšili i vzťahy,“ opisuje Andrej.
Fotografia z Nového Zélandu, kde sme sa prvýkrát stretli s pojmom prítomný okamih.
Súcit môžeme prežívať aj so sebou
Všímavosť je úzko prepojená so súcitom, so schopnosťou súcitiť a prejaviť empatiu s druhým i so sebou samým. V popredí nestojí ľútosť či postoj v pozícii nadradenosti nad tým koho a čo ľutujeme, ale jednoduché ľudské zdieľanie a podpora. Naposledy sme s Jančim boli na Andrejovom workshope o súcite k sebe. Počas jedného cvičenia, kedy sme si mali predstaviť pre nás veľmi nepríjemnú situáciu, nám položil otázku: „Čo by ste v tejto chvíli radi počuli? Ja by som rád napríklad počul – Nevadí, zlyhať je ľudské, nie som prvý, ani posledný.“ Po tejto vete si každý predstavil to svoje povzbudenie, čo pri zdieľaní postrehov v kruhu mnohí určili ako kľúčový moment cvičenia. Ide o uvedomenie si toho, že nie len ja zlyhávam. To, že som teraz zlyhal, neznamená, že nabudúce to bude tiež tak. Je potrebné sa priateľsky potľapkať po ramene, pohladiť seba samého po líci, s vľúdnosťou sa úprimne povzbudiť a nie potopiť, ako to často zvykneme robiť. „Výsledkom je, že ak sme k sebe súcitní, nekritizujeme sa toľko, máme pre svoje slabosti pochopenie, tak sa paradoxne rýchlejšie a ľahšie zlepšujeme. Je to pozitívna motivácia, ktorá na nás pochopiteľne lepšie pôsobí v porovnaní s depresívnou sebakritikou.“
Zlyhávame všetci
Ja osobne sa riadim slovami, ktoré raz povedal Dalajláma: „Aj dobrí alebo úspešní ľudia môžu robiť chyby a zlyhávať. Rozdiel medzi nimi a tými nezrelými ľuďmi, ktorí zvyknú ubližovať alebo napríklad flákať prácu, je, že dobrý človek sa za svoje chyby ospravedlní a napraví ich. No zlyhávať môžeme všetci. Je to cesta k poznaniu. Čo bude po zlyhaní nasledovať, je na nás. Cestou je ospravedlniť sa, snažiť sa o nápravu, a to podstatné, ukončiť to tým, že odpustíme aj sebe. Nemali by sme trýzniť a bičovať donekonečna. Zhovievosť k sebe a svojim nedostatkom vedie k väčšej zhovievavosti a tolerancií k tým druhým. Sú to všetko jednoduché princípy, ktoré sa nám však ťažko realizujú v rýchlom kolobehu dní. Jednou z ciest ako z nich vystúpiť je začať žiť viac prítomne, uvedomovať si, čo sa s nami deje počas stresu, zostať na chvíľu pozorovateľom strachu, bolesti, toho, čo prežívame a nechajme si čas zareagovať na to. Ak si ten čas nedáme, často reagujeme naučenými vzorcami nejakej obrany alebo útoku. Sprítomniť sa či uvedomiť si plne čo sa deje, nám vytvára odstup, nadhľad a možnosť zareagovať teraz inak. Možno aj lepšie. A o tom je schopnosť všímavosti, ktorú máme všetci a môžeme sa ju učiť rozvíjať.
Ešte stále môžete podporiť natáčanie dokumentárneho filmu V zdravom dome žijú šťastní ľudia. Keďže čiastka, ktorá nám chýba je stále dosť veľká, pomôže aj zdieľanie výzvy na sociálnych sieťach či mailom. Za pomoc môžete dostať odmenu, zaujímavý darček. Bez vás to nenatočíme, preto vopred ďakujeme!
https://www.startlab.sk/projekty/313-v-zdravom-dome-ziju-stastni-ludia/
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Rozviesť sa alebo zostať spolu?
Tajomstvo úspešného time manažmentu
Prebuďte svoju dušu a nájdete samého seba
Naše vedomé počatie a môj vedomý potrat
