Náš projekt LifeReset je presne o nich, o snoch, o nových výzvach. Cesta k ich plneniu však nie je vôbec jednoduchá. Krásnym príkladom neľahkého boja za šťastím je náš výstup na vrchol Červeného krátera v Národnom parku Tongariro. Vystihuje všetky etapy, emócie, ktoré nás sprevádzajú od momentu, kedy sme sa rozhodli zmeniť náš život.
11 hodín, 19,5km s troj a dvojročnými synmi. Nič nie je nemožné.
Tento cieľ sa zdal byť príliš ďaleký…
Sedeli sme v stane na Awhifarme a špekulovali sme, ako zdolať druhý najstarší národný park na svete a prvý na Novom Zélande Tongariro. Bol to náš druhý týždeň na Novom Zélande. Medzi dobrovoľníkmi sme si celkom obľúbili mladého Nemca Lennyho, s ktorým sme tajne rátali ako s eventuálnym nosičom. Počasie však bolo príšerné. Takmer každý deň lialo, a preto vysokohorská turistika nebola za týchto podmienok možná ani pre jednotlivcov, nie to ešte pre rodinu. Odchádzali sme sklamaní, no s malou nádejou. Možno sa nám podarí aspoň na chvíľu vstúpiť do národného parku na našej spiatočnej ceste. Bol by hriech neskúsiť to, keď sme Tongariro mali rovno pod nosom. Awhifarma je od jeho brány vzdialená len 30 km. Ako skúsení turisti, na moje prekvapenie, stále s dobrou kondičkou, sme si verili. Ak niekoho ešte nahovoríme, tak to dáme. To sme si ešte neuvedomovali, aký náročný je Tongariro crossing, najkrajšia jednodňová turistika Nového Zélandu a podľa autora Veľkého sprievodcu National Geographic Nový Zéland Petra Turnera je to najkrajšia jednodňová turistika na celom svete.
Tongariro Crossing je najkrajšia jednodňová turistika na celom svete.
Osudové stretnutie
Náš návrat na Awhifarmu bol úžasný. Stáli obyvatelia farmy ako Beth, jej rodičia Joe a Brain, či Kórejčan Jusan, ktorý na nej wwoofuje viac ako dva mesiace, nás prijali s otvorenou náručou. Stretli sme sa tam nová zostava dobrovoľníkov – štyria Francúzi, Novozélanďan a POZOR! Slovák! Peter, ktorý prišiel na Awhifarmu potom, ako si prečítal náš web. Vraj keď sa rozhodoval, ako si vyvetrať hlavu po náročných dvoch rokoch, dostal asi dvadsať správ od známych s odkazom na náš blog. WAW! Ani vo sne by nám nenapadlo, že na Novom Zélande stretneme človeka, ktorý sa skutočne inšpiruje a vyberie sa rovnakým smerom. Blog vznikol z prozaického dôvodu, dať podnet k činnom ľuďom, ktorí to chcú a potrebujú. Podeliť sa so starosťami, ktoré má priveľa rodín, ale aj radosťami, ktoré môžu zažiť všetci tí, ktorí niečo preto spravia. Nie preto, aby sme sa stali „celebritami“, ako to jeden náš kamarát zle pochopil. Netušili sme o sebe a náhodne, alebo osudovo, sme sa s Petrom stretli na mieste, kde to celé pre nás a teraz aj pre neho začalo, na Awhifarme.
Francúzsky tím pri výrobe tehál, s ktorými sme o zábavu mali neustále postarané.
Náš týždeň na Awhifarme
Dobre nám padlo mať po dlhých dvoch mesiacoch Slováka v partii. Skvele sme si celá skupina rozumeli a práca nám pri dobrej nálade rýchlo ubehla. Tento raz sme vyrábali tehly na ekodom. Dopoludnia boli preto o tímovej práci pri ich výrobe, tiež o zaujímavých rozhovoroch a smiechu. Práca končila zaznením gongu, ktorý signalizoval obed. Popoludní sme sa celá partia vybrali napríklad zaskákať si do kryštálovo čistej rieky. Po večeri sme všetci ostali v stane a bavili sa pri hudbe. Tentoraz nebola o hudobníkov núdza, mali sme dvoch gitaristov, jednu huslistku a jedného „gajdistu“! Každý dobrovoľník bol niečím výnimočný, napríklad Francúz Julien bol profesionálny stromolezec. Pri tejto zohratej zostave ľudí sme si spomenuli na náš takmer zabudnutý sen.
Skvelá zostava – Jusan, Novozélanďan Toni, francúzska Marin, Peter, Francúzi Julien, Julien II, Jefry a naše dve malé deti v prepravke s vodou. Práve sme si dávali „morning tea“.
Tongariro Crossing
V nedeľný večer sme opäť zostali po večeri debatovať a Francúzi Julien a Jefry nám povedali, že plánujú vybehnúť do Národného parku Tongariro. Pýtali sa, kto ide s nimi. Väčšina prikývla hlavou, že je to dobrý nápad. Janči zažartoval, že pôjdeme, len ak nám pomôžu nosiť deti a oni odpovedali-v pohode. Ha! A bolo! Slovo dalo slovo a o dva dni sme ráno stáli na parkovisku Mangatepopo pred Tongariro. Priznám sa, že som deň pred tým mala veľké pochybnosti a obavy. Maorka Lísa, ktorá tiež býva na Awhifarme, ma povzbudila – určite to zvládnete a určite to stojí za to. Na vrchole sa budete cítiť ako v nebi. S chlapcami sme sa teda dohodli, že my ich odvezieme našim a Petrovým autom a oni nám pomôžu nosiť deti. Na začiatku parku sme nechali Petrove auto a našim sedemmiestnym sme sa všetci deviati odviezli na štart. Dvaja ľudia sedeli vpredu, v strede ďalší piati a vzadu naše deti, ktoré kričali – „auto party! My máme auto party!“ Milujem ich! Vidno, že sú celí po svojich spoločenských rodičoch.
Hora Ngauruhoe (2287m nad morom) s červeným vrcholom.
Vzrušenie stúpalo s nami
Cez okno sme videli vysokú horu Ngauruhoe (2287m nad morom) a vzrušenie zo začínajúceho dobrodružstva stúpalo. Na parkovisku sme sa vyzbrojili na dlhú túru. Podstatné bolo poriadne sa nakrémovať opaľovacím krémom, lebo slnko na Novom Zélande je veľmi silné, pre tenku vrstvu ozónovej vrstvy. Spečie vás tu za pol hodinu! Veľmi dôležitá je aj pokrývka hlavy. Každý si nasadil čiapku, klobúk a naši francúzski priatelia marocké turbany. Aj napriek tomu, že v ten deň bolo jasno a teplo, silný vietor nám našu turistiku miestami riadne znepríjemnil. Deti zo začiatku šťastne pobehovali okolo nás. Cítili naše nadšenie…
Na vysokohorskú turistiku sme sa museli dobre vyzbrojiť. Na NZ je najmä nebezpečné slnko.
Vysokohorskí nosiči
Dohoda bola, že všetci sa budeme striedať s nosením detí. No bezdetní členovia našej francúzskoslovenskej výpravy chceli vybehnúť aj na vrchol hory Ngauruhoe, čo sme si my dovoliť nemohli. Mali sme príliš ťažký náklad, dve pätnásťkilové deti. Navyše sme s deťmi boli veľmi pomalí. Ostatní to teda využili, odpojili sa. Rýchlejším tempom napredovali až na vrchol. V jeho úpätí sme sa mali stretnúť a ďalej pokračovať spolu trasou cez Červený kráter k smaragdovým jazierkam. K stretávaciemu bodu sme mali ešte hodinu a pol cesty do prudkého kopca. Priznám sa, že som silno zvažovala, či sa neotočíme. Janči bol však odhodlaný ako nikdy. Dokonca až natoľko, že prvý úsek pred stúpaním nosil obe deti on. Vysokohorskí nosiči by mu za tento výkon dali medailu.:)
Prvé kilometre nosil Janči na chrbte dve pätnásť kilové deti.
Bol to môj boj
Zastavili sme pred strmými serpentínami. Janči si do turistického nosiča naložil Maroška. Ja som si do babyšatky uviazala Jakuba. Prvé kroky boli spočiatku v pohode. So zvyšujúcim sa stúpaním, bol každý nový krok malý boj. Pre Jančiho to nebolo tak náročné, ako pre mňa. Darmo, nemám ani päťdesiat kíl a Jakubová váha je takmer tretina tej mojej. Čísla nepustia. Jediné šťastie bolo, že obaja chlapci už na začiatku prudkého stúpania zaspali. Nemuseli sme sa viac sústrediť na nich, na to čo nám hovoria. Nastalo nádherné ticho. Žiadne požiadavky –prosím si piť, cukrík, chcem cikať…Len ticho, vďaka ktorému som sa neotočila, ale pokračovala v ceste ďalej. Po necelej hodine nosenia spiaceho Jakuba som robila prestávky každých desať metrov. Sústredila som sa len na kráčanie. Srdce mi búšilo ako zvon a moje telo zalievala striedavo horúčava a chlad z nepríjemného vetra.
Nekonečná a ťažká cesta…presne vystihuje tú, na ktorú sme sa pred polrokom vydali. Ešte, že cieľ jasne vidíme…
„Tongarijská atrakcia“
Ľudia, ktorí nás míňali sa na nás usmievali, divili sa, dokonca si nás fotili. Boli sme „tongarijská atrakcia.“ S obdivom a rešpektom sa k nám prihovárali. Moja otázka bola vždy rovnaká – koľko nám ešte zostáva do konca? Až kým nám milá pani, ktorá si nás tiež odfotila, odpovedala – už len pár minút. Vyšli sme hore a zvalili sa na suchú trávu a sopečný prach. Chlapci už nespali. Veselo pobehovali okolo nás, kým my sme predychávali. Moje telo v závetrí, na slnku, v teplom piesku rozkladala silná únava. Našťastie sme mali hodinu k dobru, kým naši priatelia zlezú z Ngauruhoe dole. Dali sme si obed – špagety v konzerve, ovocie, čokoládu a oddýchli sme si. Keď dorazili, bez prestávky pokračovali už s nami ďalej.
Deti v pohode prežijú aj veľmi náročné trasy. Dôležité ale je, aby boli rodičia v pohode.
Púšť, vyhasnuté krátery a Smaragdové jazierka
Čakala nás ešte druhá polovica prudkého stúpania. Našťastie sme už mali pomoc. Deti ochotne a pokojne sedeli v nosičoch. Bez protestov, bez plaču, sledovali krajinu a počúvali naše rozhovory. Atmosféra bola úžasná a vďaka tomu sme nevnímali únavu. Dych nám vyrážali nádherné scenérie mesačnej krajiny- plošiny Južný kráter, ktorú nazývajú aj vysokohorskou púšťou. Napravo sme mali Ngauruhoe a naľavo horu Tongariro (1967m). Vyšli sme na hrebeň Južného krátera a pred očami sa nám naskytol nádherný obraz Červeného krátera. Červeno –čierny masív s nekonečným výhľadom v nás vzbudzoval veľký rešpekt. Všetci sme zostali v nemom úžase.
Červený kráter. Ako veľmi som si vydýchla, keď sme pri ďalšom kráčaní mali pomoc.
Povzbudení krásnym výhľadom sme rýchlo napredovali hore, na jeho vrchol. Každým stúpaním vietor silnel. Na vrchole -1820m nad morom – bol vietor tak silný, že nám šľahal tváre a bol pre mňa problém udržať fotoaparát v rovine. Tešili sme sa z dosiahnutia prvého cieľa Tongariro Crossing, no radosť trvala len krátko. Vietor bol príliš silný. Deti začali plakať. Rýchlo sme spravili fotku našej výpravy a pustili sa dole svahom, k trom smaragdovým jazierkam.
Naša slovensko-francúzska výprava na vrchole Červeného krátera 1820 metrov nad morom.
Cítila som sa ako najhoršia matka
Smaragdové jazierka sú nádherným prírodným úkazom zahaleným do oblakov pary, z ktorého sa šíri siričitý zápach. Tešila som sa na to, ako ich uvidím na vlastné oči, ako si túto krásu vychutnám. Vietor bol tak nepríjemný, že sme rýchlo postupovali k ním dole, míňali ich a utekali pred vetrom do vyprahnutého Centrálneho krátera. Deti plakali. Bolo to veľmi nepríjemné. Mala som strašné výčitky. Vo vnútri som si hovorila, ako trpia, kvôli našim šialeným nápadom. Cítila som sa ako najhoršia matka. Francúzi Julien a Jefry si všimli môj stres. Keď som im povedala, čo cítim, začali sa smiať. Vraj preháňam- „deti si poplakali desať minúť, neutrpeli žiadnu ujmu a nikdy si nespomenú, že tu plakali. Naopak len ich to zocelí a o dvadsať rokov budú ukazovať fotografie priateľom, kde sa vďaka svojim rodičom dostali.“ Napriek ich povzbudeniu moje negatívne emócie ešte chvíľu pretrvávali. No napokon mali pravdu.
Prežívala som hrozné výčitky a hľa, ako to vyzeralo po desiatich minútach už v Centrálnom kráteri!
Desať minútový plač prešiel. Deti sme vybrali z nosičov a tie opäť s úsmevom bežali popri nás. Pri veľkom Modrom jazere sme si spravili hodinovú prestávku. Vybalili sme uvarené zemiaky v šupke, vajíčka na tvrdo a tehlu syru. To bola hostina! Po nej sme si dali ešte čokoládu, aby sme doplnili energiu a pripravili sa na druhú polovicu túry.
Zaslúžená prestávka po ôsmych hodinách šliapania.
Nekonečná cesta
Keďže sme najdôležitejšie krásy Tongariro Crossing už videli, druhá časť trasy bola nekonečná. Z vysokého krátera sme sa museli serpentínovým klesaním dostať dole do lesa. Výhľad z kopcov na krajinu pri jazere Taupo bol nádherný. Po pravej strane sme videli stúpajúci dym z horúcich prameňov Ketetahi. Deti v tichosti sedeli v nosičoch a my sme prekonávali jednu serpentínu za druhou. Trasa bola vytvorená z dreveného chodníka, alebo bola spevnená drevenými lávkami. V porovnaní s našimi tatranskými chodníkmi bola táto vysokohorská turistika omnoho bezpečnejšia. Naši francúzski kamaráti, ktorí pred Tongariro Crossing už absolvovali turistiku na Novom Zélande, tvrdili, že turistické chodníky sú tu tvorené práve z drevených lávok a schodov. Nemuseli sme sa teda obávať, že sa šmykneme na nespevnenej ceste dole prudkým zrazom, ako to niekedy hrozí v našich Tatrách.
Turistické chodníky sú postavené z dreva. Prevýšenia zdolávate zvyčajne po rovnako drevených schodoch. Viac fotiek v galérii.
Strašidelné zvuky
Práve táto posledná etapa mi pripomenula vysilenie z tej prvej, keď som nosila Jakuba. Nemala konca kraja. Keď sme si už všetci mysleli, že sme v cieli, objavil sa pred nami hustý les s vysokým papradím, palmami, bystrinou, ktorú striedali horúce pramene. Zvuky vtákov, ktoré sa šírili lesom boli chvíľami až strašidelné. Maroško kráčal po vlastných, kým Jakuba niesol Jefry. Náš dvojročný syn sa v lese bál. Opakoval, že ide za nami diviak a že sa bojí. Bola som šťastím bez seba, keď sme zbadali parkovisko Ketetahi. Tu naša vysokohorská turistika po jedenástich hodinách a viac ako devätnástich kilometroch skončila. Kým moje zničené telo padlo do trávy, Jakub a Maroš sa ešte pol hodinu naháňali a skákali z pódia do trávy. Bolo pol deviatej večer, slnko zapadalo a my sme si unavení a šťastní vychutnávali náš sen.
Mapa trasy Tongariro Crossing pre lepšiu orientáciu.