Rada by som s vám opísala príbeh radostneho tehotenstva. Nebude taký. Pritom ho nepostrehla žiadna tragédia, „len negatívne“ emócie. Týchto 9 mesiacov má naučilo, že mám právo aj na tieto pocity a môžem si ich dovoliť prežívať. Tiež, že každé prežívanie je autentické a nedá sa nikomu odoprieť.
Prvé znamenie
Ležím na pohovke. Vedľa mňa je naša priateľka a koučka psychologička Ema Krajčovičová. Robí so mnou terapiu Cesta, podľa Brandon Bays. Pýta sa ma na poslednú emóciu a obraz, ktorý vidím. „Vidím starý sad plný ovocných stromov. Vidím kopec detí okolo mňa, kôš plný ovocia. Vidím prívesok mojej babky. Je to jabĺčko rozkrojené napoly. Cítim požehnanie a hojnosť.“
To bol posledný obraz, ktorý som videla po skončení hodinovej terapie. Vypýtala som si ju vrámci prípravy na pôrod, ktorú som absolvovala pri posledných tehotenstvách. Potrebovala som si vyčistiť všetky vyplavené emócie, strachy a témy, ktoré tehotenstvo prinieslo. Ako hovorí terapeut Patrik Balint, žena pred pôrodom by mala mať v duši už len pokoj, všetko smutné vyplakané, staré uzavreté, strachy prijaté, aby v deň „D“ bola ako pokojná hladina oceánu. Pripravená na pôrod, pripravená na smrť dievčaťa a znovuzrodenie ženy.
Táto príprava bola pred dvoma rokmi. Pred pôrodom nášho štvrtého dieťaťa, Alžbetky. Obraz, ktorý som videla mi dávno vyfučal z hlavy, keď tu odrazu prišiel tvrdý lock down začiatkom roka 2020. Prišiel zmätok, strachy o najbližších, strach z novej situácie. Pomáhalo mi vracať sa v pohrúženiach k mojim predkom. Oni si zažili aj epidémie, mory, vojny i hlad. Ich skúsenosti sú zapísané v našom DNA. Oprieť sa o nich, cítiť ich silu a podporu bola cesta, ako nájsť vnútorný pokoj a dôveru. Mne v tom období nešiel z mysle ten prívesok. Prekrojené jabĺčko mojej babky. Našla som preň retiazku a začala ho nosiť. Pri pohľade naň mi vždy prišiel pocit sily, že všetko zvládnem a zároveň slovo požehnanie.
Prívesok po mojej babke, prekrojené jabĺčko, mi dávalo silu, ale tiež neuvedomenú hojnosť, požehnanie a plodnosť.
Plač miesto radosti
Jedno ráno som ako vždy zostala chvíľu ešte v stíšení, v akomsi meditatívnom stave. Objavil sa mi pred očami obraz embrya v mojom bruchu. Pozorovala som ho a čudovala sa, čo tam robí. Odrazu narástlo a pred očami som mala malinkú krásnu tvár dievčatka. V ušiach mi zaznelo meno Magdalénka. V tom som precitla a zasmiala sa tomu. Prišla som do kuchyne k raňajkám, ktoré chystá u nás Janči. Zavtipkovala som: „Ak raz na tú štyridsiatku, teda za šesť rokov, budeme mať ešte piate dieťa, nebude to moja vytúžená Dorotka, bude to Magdalénka.“
O dva týždne som opäť zišla dole k raňajkám. Sťažovala som sa Jančimu, ako mi je nevoľno, že sa cítim slabá. Janči mi na to povedal: „Choď si urobiť tehotenský test. Vždy to tak začína.“ Ja som pretočila očami, že aká blbosť. No dobre, šla som. Na papieriku dve čiarky. Rozplakala som sa.
Počali sme deň pred menštruáciou. Neskôr som sa dozvedela o pojme astrologická ovulácia (viac na google), čo by vysvetľovalo, ako sme v neplodných dňoch dokázali počať. Za štyri roky to bolo moje tretie tehotenstvo a presne aj tretí pôrod predo mnou, pritom na svete máme ešte dvoch starších synov. Úprimne, bola som nešťastná. Ako len toto zvládnem. Nie z perfekcionizmu, byť dokonalá mama, ale z reálneho strachu, že sa zbláznim. Stále sa mi to vracalo ako film. Nevedela som odkiaľ pramení ten šialený strach. Len málo kto ma dokázal pochopiť. Všetci mi hovorili, že starší sa o menších postarajú. A že keď sme zvládli štyri zvládneme aj piate. A mne sa zakaždým rozbúšilo srdce.
Popôrodná depresia
V jeden večer som sa opýtala seba, odkiaľ pramení táto moja doslova úzkosť. Prišiel mi opäť obraz. Spomienka, ktorú som totálne vytesnila z mojej pamäte. Stojím pred balkónovými dverami a pozerám sa von do záhrady. Na rukách mám malinku Alžbetku v perinke. Mám pocit, že mám zviazané ruky, nemôžem sa nadýchnuť, búši mi srdce. Spojilo sa to. Pri Alžbetke som mala nábeh na popôrodnú depresiu. Ten stav sa mi vtedy zopakoval niekoľko krát. Silno som ho zatlačila. No teraz bol späť.
Častokrát sa nám nechce otvárať staré bolesti, strachy, témy, ktoré nám nie sú príjemné. Ani mne sa nechcelo. No vedela som, že to môže mať dopad na pôrod aj na dni po ňom. Opäť som volala Eme a v troch terapiách sme túto úzkosť rozkódovali a uvoľnili to napätie. Jednou z nich bolo aj postavenie konštalačnej dosky. „Ema potrebujem si postaviť konšteláciu, aby som pred sebou videla moju polohou k bábätku. Prišlo mi to opäť ako obraz na konci prvého sedenia. Ema rozložila dosku, drevených panáčikov a kocky. Postavila som seba a potom mi stále šla na myseľ len tá moja babka. Až keď stál jej drevený zástupca, postavila som bábätko. V tých dňoch som mala silnú potrebu opäť nosiť prívesok jabĺčka. Nevenoval som tomu pozornosť. Po tejto terapii opäť visel na mojom krku.
Rok Márie Magdalény
Verím tomu, že Boh, život, sa k nám prihovára nie z obláčika ako starý pán, ale cez situácie a slová ľudí. Pri obede som sa rozprávala s tútorkou Stankou z našej školy LifeStart. Rozprávala som je o mojom videní pred tým, ako som absolútne netušila, že môžem čakať dieťa pod srdcom. „Bolo to jasné meno Magdalénka.“ Stanka sa na mňa pozrela a povedala, že rok 2020 a dvojky sú čísla Márie Magdalény. Mnou prešiel silný pocit a naskočila mi husia koža. Mária Magdaléna, Mária Magdaléna, opakovala som si dookola.
Stále som sa však cítila vyhorene z toľkých tehotenstiev a pôrodov…
Z denníka na facebooku Lifereset:
Mám za sebou ťažké obdobie. Prešla som si takou riadnou osobnostnou krízou. Na rovinu. Zaskočilo ma ďalšie tehotenstvo. Zaskočilo aj rodinu a okolie a také boli potom i reakcie. Striedali sa mi až depresívne stavy s tými lepšími. Vyskakovali strachy. Bola som v tom vedome. Vedome znamená, že som si nesnažila racionalizovať situáciu, aby som zahnala či potlačila svoje pocity. Práve naopak, nechala som ich vyplávať na povrch a sledovala som ich. Dovolila som si „zlyhať“ a pochybovať o sebe ako o žene, mame a manželke. Aj som plakala. Preciťovala som strach najprv z odmietnutia, čo povedia ľudia…potom strach zo zlyhania, ako ďalšie dieťa zvládneme, tiež existenčný strach, veď korona v zime a tehotenstvo… A viem, racionálne, čo má po ľuďoch, racionálne, viem zvládne sa nakoniec všetko a korona už je súčasť života… Strach však nie je racionálny, je to bolesť ukrytá v našom vnútri. Povedať jej nech nebolí je hlúposť. Potrebovala som ju ošetriť. Ale čo ošetriť, ak to nevidíme alebo nechceme vidieť? A tak som jej dala voľný priebeh…Hladko a potešujúco šla práca. Priznávam, tak trochu som sa do nej utiekala. Cítila som sa ako pri mojom prvom tehotenstve, tiež nečakanom v 24 rokoch. Chaos sa podpísal aj na zdraví. A vtedy som vedela, že už stačí. Potrebujem z role obete, ľútosti, von. V tej obeti, ktorú iní ľutujú, veď sa im stalo, mi bolo dobre. Aspoň ľudia nerýpali a dali pokoj. Lebo tak ako som sa cítila, tak sa mi nastavovalo zrkadlo v mojom okolí. Náročné…Choroba a totálne vyčerpanie bolo také zemetrasenie, že po ňom zavládlo ticho. Veľmi hlboko som si ním musela prejsť, až napokon prišlo prijatie. Prijatie novej situácie. A úprimne, až po ňom radosť z toho, že nás bude 7. Pre vás, ktorí to máte podobne a pre vaše okolie. Dovoľme si cítiť bolesť, cítiť. Bez cítenia sme bezcitní. Dovoľme si odkryť to, uvidieť a ošetriť. Zároveň zostaňme bdelí, aby sme neprepadli bezvýchodiskovej ľútosti. Je to náročný proces. Ale nič sa ním nepotlačí a na jeho konci príde prijatie a pokoj. #matusovci_lifereset
Reálna fotografia starého sadu, v ktorom sme si vytvorili náš nový domov po návrate z Nového Zélandu. Celá naša cesta od holej lúky po permakultúrnu záhradu je s praktickými tipmi zachytená v knihe Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa.
Ovocný sad plný plodov
Prešli mesiace a napokon sa mi podarilo čo najviac prijať našu situáciu a začalo sa to prejavovať tým, že som začala chystať všetku tú výbavičku pre bábätko. Po štvrtom dieťatku som veľa rozdala. Tak som mohla odznova hľadať kočík, postieľku, oblečenie…Môj muž Janči to vzal tiež „od gruntu“ a začal pristavovať k nášmu pôvodne mobilnému domu spálňu s kúpeľňou. Za dva mesiace bolo hotovo. Všetko pripravené už len bábätko chýbalo. Pred tým sme stihli ešte aj vymaľovať celý dom. Keď som upratovala knižnicu, vypadol mi z police takmer dvadsať rokov starý obrázok, ktorý som maľovala ako šestnásť ročná na gympli počas prestávok. Bol na ňom starý sad. Kopec ovocných stromov a veľký prútený kôš plný ovocia. Bola na ňom žena v požehnanom stave, v nádhernej dlhej sukni a pred ňou stálo malé dievčatko. Rozbúšilo sa mi srdce. Toto je obraz, ktorý som videla vtedy pred dvoma rokmi!
Celé sa mi to spojilo. Neexistujú obete. Život nie je nespravodlivý. Všetko sa deje, tak ako sme si my sami už dávno pred naším príchodom naplánovali a našimi rozhodnutiami usmerňujeme. Mária Magdaléna nie je náhoda. O jej príchode som vedela už dvadsať rokov dozadu. Napriek tomu sme obe potrebovali otvoriť sa celej palete emócií, ktoré patria do cítiaceho srdca. Lebo len v kamennom srdci nie je nič z toho.
Za 8 rokov našej veľkej životnej zmeny sme získali množstvo originálnych informácií, o ktoré sme sa s vami podelili v našom filme a knihách. Všetko nájdete na www.homereset.sk
Čítaj ďalšie inšpiratívne články:
Založili sme školu LifeStart pre dobrý štart detí do života
Chcete rozbehnúť svoj projekt? Príbeh o tom, ako začať
Ako vyzerá permakultúra? Pozrite si fotky…
Vytvorte si útulnú obývačku s dušou! 7 nápadov ako na to 🙂
