Na Nový Zéland sme sa rozhodli ísť aj z jedného dôležitého dôvodu. „Zélanďania neriešia hlúposti, len k životu podstatné veci.“- povedal nám bratranec, ktorý tu strávil tri mesiace pred tromi rokmi. Presne to sme hľadali. Nájsť v svete reklamy, obchodov, politiky, značiek, výhodných hypoték, krásnych domov…to podstatné. A prezradím vám, že sme na správnom mieste!
Pomoc je samozrejmosť
Bola som od malička vedená k tomu, že druhým treba pomáhať. Asi ako väčšina z nás. V čom je to tu, ale iné? Že o pomoc nemusíte ani požiadať a Zélanďania pre vás všetko zariadia. Prvá vec, ktorú mi mladý český pár pri našom stretnutí porozprával, bola ako nakupovali v obchode olej do auta. Predavačka sa ich opýtala, či si ho vymenia sami. Oni, že nie. Dvihla telefón a obtelefonovala štyri autoservisy. Zistila, ktorí je najlacnejší a „ukecala“ automechanika, aby im olej aj napriek zaneprázdnenosti vymenil. Waw? Aj my sa niekedy nestíhame diviť. O to viac, pretože tu dobrovoľníčime u cudzích ľudí. Z ich úprimnej ústretovosti a ochoty nám padajú sánky.
Francis a jej manžel už šesť rokov hostia wwooferov. Afi, ktorý je teraz ich posledným wwooferom, si ich dobrosrdečnosť nevie vynachváliť.
Nemajú sa o čo báť
Životná úroveň je tu veľmi vysoká. Inak povedané, ľudia sú tu ďaleko za vodou. Napriek tomu jazdia aj desať rokov na rovnakom aute a pritom majú na nové. Ale načo míňať, keď to staré šľape? Kvôli susedom? Za celý mesiac som si tu všimla iba dva obchodíky s nábytkom a prázdne miniparkovisko pred nimi. Navštívili sme viacero domácností a našli sme poväčšine to isté – staré skrine, komody rôznych štýlov, farieb, ošúchané fotelky, improvizované kuchyne a zo stropov im namiesto štýlových lustrov visia len žiarovky. A viete čo? Ja im to málo závidím! Je to obrovská sloboda. O nič sa nemusia báť. Nikto im nič vzácne nezničí, nevezme. Môžu mať spokojne aj šiestich wwooferov vo svojom dome, bez obáv o svoj majetok a ešte aj ušetria na nábytku!
A čo, že je každá stolička iná, keď na nej sedia pohodoví ľudia.
Jediná vec, s ktorou tu bojujem
Majú dostatok voľného času. Kde získavajú drahé minúty? Napríklad aj tým, že neupratujú toľko čo Slováci. Teda aspoň tí, ktorých sme spoznali. Je to jediná vec, s ktorou tu bojujem. Moje soboty v detstve vyzerali vždy rovnako. Celé dopoludnie sme utierali prach, vysávali, umývali kúpeľňu, kuchyňu atď. Ani teraz to nie je iné. Teda je, lebo upratujem určite ešte viac. S deťmi je to jeden obrovský kolotoč! Navyše nepoznám slovenskú rodinu, ktorá sa pred sviatkami nejde zblázniť kvôli predvianočnému upratovaniu. Zélanďania, ktorých sme stretli však takéto starosti nemajú. Idú si zabehať na pláž.
Nie je krajšie vybehnúť si v sobotu na takúto pláž?
Rozťahané tričko
Keď som balila kufre, musela som myslieť na všetko. Dostatok oblečenia, teplého, letného, no všetko tak, aby toho nebolo veľa. Zlaté skúsenosti z našich dobrodružných potuliek svetom s batohom na chrbte som naplno zužitkovala. Ale! Pekné oblečenie nesmie chýbať, veď ideme na „bohatý“ Nový Zéland. Aký klam. Farmári, ktorých stretávame, vidíme na uliciach či, v obchodoch si veľmi na oblečení nepotrpia. Pracovné a pohodlné oblečenie dostáva prednosť pred krásnym, značkovým. A pritom väčšina na to má. Neriešia. Neriešia hlúposti, a preto som šťastná, že som práve tu. Nechcem riešiť viac v živote hlúposti, ale len veci, ktoré za to skutočne stoja.