Tieto riadky sa mi píšu ťažko. Veľmi dlho som zvažovala, či tento náš bolestný a transformačný zážitok s vami zdieľať. Vlastne celý rok. Napokon som dozrela a pokúsim sa to pre vás napísať tak, aby v tom našli povzbudenie tí, ktorým sa niečo podobné stalo. No môj príbeh je určený aj pre tých, ktorí to nezažili a budú môcť precítiť v hlbokej empatií, súcite, aké to je, keď dušičky do života prichádzajú a odchádzajú…
Duša ako vzácne svetlo z hora
Verím v Boha. Niekto iný vo vesmír, ďalší v univerzum, za našimi hranicami veria v Alaha, v Budhu, v Maju, Šivu… Je jedno, ako to, v čo veríte, nazvete. V každom zo svetových náboženstiev a aj v „primitívnych“ kultúrach sa skloňuje jedno a to isté slovo – DUŠA. Aj absolútny ateista aspoň raz v živote použil jedno z početných ustálených spojení ako pohladenie duše, vypľul som skoro dušu, dušuje sa a podobne. Prečo? Lebo podstatu človeka tvorí duša. Je to naše čisté JA, ktoré dopĺňa ego, ukrivdené, zúfalé, pyšné, pokrivené spoločenskými vzorcami. To čisté Ja je v nás, v chráme, ktorý predstavuje naše telo. Odkiaľ sa duša berie? Kedy sa v tele prebudí? A tu sa začínajú riadky o našom vedomom počatí.
Ja ju cítim!
S Jančim veríme tomu, že niekde hore sú nachystané dušičky, ktoré čakajú na svojich rodičov. V okamihu počatia vstupujú do tela a vzniká nový život. Nie je to vtedy, keď má embryo už vyvinutú nervovú sústavu, alebo mu začne biť srdiečko, alebo vtedy, keď sa dieťa po pôrode prvýkrát nadýchne. Dieťa je tu od začiatku. Je to vtedy, keď sa časť z muža spojí s časťou zo ženy. Od toho momentu je pod srdcom ženy dieťatko, aj keď ešte nemá skoro nič z ľudskej podoby, je to dieťatko. Jedno takéto bolo pre nás nachystané pred dvoma rokmi. Teda dušička. Doslova lietalo okolo nás. Nech to znie akokoľvek divne. Vtedy som ešte nechápala, čo sa to v našom živote deje. Na jednom stretnutí mi kamarátka hovorila, ako zacítila prítomnosť duše ešte pred tým, ako počala. S úžasom som hltala jej slová. Dá sa to? Existuje to? Nič nie je náhoda a ani to, že to vtedy rozprávala mne. Že som si tento jej hlboký zážitok mohla vypočuť. Po jej slovách som si uvedomila totiž jedno. Ja ju cítim!
Hlava bola proti
Boli to záblesky hlbokých zážitkov. „Niekto nám chýba,“ tak to cítil Janči. „Mám pocit, akoby som mala v sebe prázdno,“ to boli moje opisy. Do toho prišli ďalšie intenzívne precítenia, ktoré sa jazykom jednoducho nedajú opísať. To obdobie bolo ako zatemnenie mysle, vymazanie všetkých spomienok s útrapami s malými deťmi. Zrazu nás začali obkolesovať maličké rozkošné bábätká a silné vnútorne pochody. Naše hlavy však mali v tom jasno. Teraz nie. Ešte poriadne nebývame. Ešte chceme vycestovať. Práve sa mi rozbehla práca. Rovnako jasno v tom malo srdce, ktoré cítilo tú blízkosť niekoho, kto si nás vybral. Možno si pomyslíte, že sme úplní blázni. To musíte jednoducho zažiť. Dá sa to, ak si to človek začne uvedomovať, spájať a dovolí pocitom preniknúť napovrch. Vtedy môžete vycítiť, či je váš čas pre rodinu.
Vedome privítať nový život
Trvalo to niekoľko mesiacov. Už bolo jasné, že dušička chce k nám. Začalo sa meniť aj moje telo. Bolo odrazu mäkké, pokožka príjemná na dotyk, jednoducho pripravené na materstvo. Našla si nás aj informácia o vedomom počatí. VEDOMÉ nie PLÁNOVANÉ. Vedomé znamená s vedomím – áno, túžim po dieťati, teším sa na neho a rešpektujem ho. Kým plánované je často o naprogramovaní príchodu dieťaťa tak, aby to vyhovovalo hlavne nám, kvôli práci, pohlaviu – bol to chlapček alebo dievčatko, kvôli znameniu vo zverokruhu, ročnému obdobiu a pod. Vedomé počatie je práve o uvedomení si duše, ktorá prichádza v okamihu počatia. Počatia, ktoré je z lásky a radosti. Takéto privítanie na svet by azda rada zažila každá duša, aj tie naše v srdci. Na ceste nášho osobnostného rozvoja to bolo ďalšie naše krásne rozkvitnutie. Žiť chceme nielen vedomý život v prítomnosti, s vďačnosťou za každú novú lekciu, ale chceme nový život aj vedome privítať.
Je vo mne život
A ako všetko, čo sa u nás deje, aj toto v nás zrelo. A napokon prišlo rozhodnutie, že áno. Že ten najvhodnejší čas na rodinu nie je nikdy a vždy tam bude dôvod, prečo dieťatko odložiť. V tom čase som v meditáciách alebo inak v modlitbách už komunikovala s dušičkou. Pripustenie, že niečo také existuje a pocity, ktoré sme intenzívne cítili, mi odrazu otvorili takúto možnosť. Neboli to slová, neboli to dialógy. Bolo to niečo, čo opäť musí človek zažiť, t. j. žena zažiť. Ja ako racionálne založená, paradoxne, žena, som nevychádzala z údivu, že si dokážem toto všetko nacítiť. Mojou skúškou pravdivosti bola dohoda – Keď bude tvoj čas, prisni sa mi! A tak prišiel sen. Silný sen. O dva týždne som pri obede v thajskej reštaurácií na našom obľúbenom trhu pocítila, že je život vo mne. Jednoducho som len precitla a len tak povedala Jančimu: „Sme dvaja.” On sa len usmial a s radosťou položil rečnícku otázku: „To fakt?“ Tých 5 intenzívnych minút, ktoré sme si hľadeli do očí s absolútnym šťastím, vo mne zostanú navždy.
Téma straty sa mi opäť otvorila, rok po napísaní tohto článku. Nevyliečené pocity smútku ma priviedli do terapie a v nej som si prešla cestu ukončenia a prijatia, o ktorú sa s vami delím v novom článku Moje liečenie po ďalšom potrate, po strate… Možno je táto cesta aj pre vás tá správna, liečivá.
Neveriaci Tomáš
Každá žena má v sebe schopnosť cítiť svoje telo, napojiť sa na neho a rozoznať, či v jej cykle ide práve o oneskorenú menštruáciu alebo nový život. Novodobé prúžkové papieriky, ktoré nám to ukážu po ich ocikaní, nás však o túto schopnosť začali oberať. Bola som si tým istá, že dušička už sídli pod srdcom, no aj ja som váhala a pre istotu, aj keď som si bola istá, som papierik ocikala. Ukázala sa jedna čiarka. Nechápala som. Chodila som po izbe a tvrdila, že to nie je možné. Som si predsa istá, tým čo cítim. Po 10 minútach sa ukázala aj tá druhá čiarka. Akoby mi to moje telo nechcelo povedať, chcelo ma uchrániť. Tešili sme sa nesmierne! V ten deň som mala 30 rokov. Šťastím mi tiekli slzy. Mala som 30, bola som v nádhernom Thajsku s milovaným mužom, s mojimi dvoma úžasnými synmi. Bol to môj tretí najkrajší deň v živote. Aj teraz keď to píšem, tečú mi slzy. Od radosti, od smútku.
Tichý pokoj, smrť…
Vedome sme počali dieťatko v láske a radosti. Bolo tu. A áno, prisnilo sa. V sne prišiel Janči za mnou s prázdnym kočiarom. Čudovala som sa, kde je dieťa. A tak sa aj stalo. Srdce mi aj teraz zoviera. Prvý bol opäť pocit. Hovorí sa tomu intuícia, šiesty zmysel. Pocit, že niečo nie je v poriadku. Snažila som sa zachytiť, čo nie je v poriadku, čo sa deje. Namýšľam si to? Pomaly mi dochádzalo, že ide o proces, o proces boja, o prežitie. Fyzicky som cítila silný tlak smerom dole, von z môjho tela a pritom rovnako silný tlak smerom hore. V srdci sa mi prelieval celý koktejl emócií – zmätok, strach, smútok. Už som vedela, že je zle. Že kočiar bol prázdny. Až nastalo ticho. Tá rozbúrená hladina vo mne sa upokojila a nastalo ticho. Ticho a pokoj. Nastala smrť. Pre niekoho by to bolo len neuhniezdené oplodnené vajíčko. Pre nás to bol život, ktorý odišiel. Sám. Stáva sa to ženám často. Ani o tom nevedia, že počali a dlhšie im to mešká, no nakoniec odmenštruujú. Silnejšie, bolestivejšie, no nič sa nedeje, život ide ďalej. Ja som zostala v tichosti sedieť na pláži. Slzy mi tiekli po lícach. Napodiv bol môj smútok len chvíľkový a vládol vo mne viac tichý pokoj. Bola to tá najsilnejšia lekcia vedomého počatia a straty.
Prečo to všetko píšem?
Nesmierne si vážim život. Každý život. Aj ten, ktorý sa na svet len chystá. Je mi ľúto, že v škole nás učili na sexuálnej výchove, aké sú pohlavné choroby a ako sa pred otehotnením chrániť. No nikto nám nehovoril o tom, že existuje vedomé milovanie v silnej láske, že sa dá spojiť so sebou a nacítiť si nový život, nacítiť si život, nie embryo. Keby sme to dokázali všetci vnímať, určite by bolo aj menej rozhodnutí umelo prerušiť život duše, ktorá si nás vybrala. Nechcem tu nikoho súdiť. Nemôžem hádzať kameňom. Každý máme svoje dôvody a životné príbehy. No nie každý vie (a nechcem presviedčať tých, ktorí tomu aj tak neveria), že duša sa pod srdcom ženy ocitne už v tom vzácnom okamihu spojenia, nie potom, neskôr, až keď, nikdy. Dôležité je sa napojiť. Napojiť na seba a všetko to môžeme pocítiť – počatie vedome v láske, tehotenstvo bez papierika či ultrazvuku, tehotenstvo v spojení s bábätkom či vedomý pôrod. Vedome, teda aj rešpektujúco môžeme napríklad vnímať dátum, ktorý si duša vybrala, pohlavie i chorobu či odchod. Odchod. Ďalšia silná skúška pre nás. Nič sa nedeje náhodne a aj toto malo pre nás silný význam.
No po čase už na Slovensku prišiel nový sen. Janči mi v ňom hovoril: „Mojimi rukami som ti pomohol porodiť zdravé dieťa.“ A ukazoval mi svoje dlane. Dieťa tam bolo. Týždeň po sne sme vedome, nie plánovane, počali.
Sen sa dokonca vyplnil natoľko, že za deväť mesiacov mi môj muž podal vo svojich dlaniach Mateja, naše doma narodené dieťa. O silný a pôsobivý zážitok som sa s vami podelila tiež. Lebo v mnohom môže zmeniť pohľad na pôrod, privádzanie nového života na svet: Najkrajší darček? Pôrod doma.
Foto:www.helenakurus.sk
Radosť, uvoľnenosť a zdravie nám do života môže priniesť i prostredie, ktoré nás obklopuje. Naša prírodná záhrada a útulný domov je toho príkladom. Spísali sme dve knihy a natočili dokumentárny film, aby si viacerí ľudia mohli vytvoriť Zdravý a útulný domov s minimálnym rozpočtom a Krásnu, jedlú záhradu, v ktorej sa nenadriete. Klik na www.homereset.sk/e-shop
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Moje liečenie po ďalšom potrate, po strate…
Rozviesť sa alebo zostať spolu
Môj tip na to, ako nájsť vnútorný pokoj
VIAC O VEDOMOM POČATÍ A SKRYTOM VÝZNAME UTRPENIA:
DISKUSIA S FANTASTICKÝM DUŠEKOM A KNIHA Plán vaší duše od Roberta Schwartza.
