„Mamka, nikto tu z rodiny v stane nie je“- takto po pár dňoch komentoval Jakubko prázdny stan, v ktorom sa všetci z Awhifarm stretávame za okrúhlym stolom. Čo viac dodať? Deti do troch rokov vnímajú svet iracionálne, cez emócie. Jakubko si pocitovo uvedomil, že toto zoskupenie príjemných ľudí, je načas niečo podobné ako rodina. Spolu jedávame, smejeme sa, rozprávame, pracujeme aj upratujeme. Sme jednoducho spolu, a to tom je rodina.
Zmes celého sveta
Awhifarma je miesto, ktoré vzniklo len pred štyrmi rokmi uprostred lesa. Niekoľko nadšencov sa rozhodlo založiť farmu, ktorá bude vyrastať v harmónii s prírodou podľa princípov permakultúry, čo zjednodušene znamená, v spolupráci s prírodou, namiesto boja s ňou. Ľudia na farme vyznávajú hodnoty ako vzájomná tolerancia, pomoc, rešpekt k prírode. Práve preto sa tu cítime dobre. Zišlo sa nás tu približne jedenásť dobrovoľníkov z Nemecka, Španielska, Kórey, Japonska, Austrálie, aj domácich Novozélanďanov a my, prví wwooferi zo Slovenska (čítaj viac o farme v článku Čaká nás skutočná divočina). Každý z nás pracuje približne štyri hodiny. Rozdelení sme podľa záujmov do troch skupín – záhradníčenie, stavanie pece na pečenie chleba a stavanie ekodomčeka z vulkanických kameňov.
A tu je naša dočasná rodina.
Sídliskové dieťa v záhrade
Na prekvapenie mnohých som v skupine záhradníčenie. Pre mňa ako pre mestské dieťa s veľkým panelom v srdci, dieťa sídliska, je záhradníčenie vzdialenejšie ako pre Jančiho. Našťastie mám za sebou päť skromných rokov praxe na dome a v záhrade, vďaka čomu ma aj pochválili za dobrú prácu. Je pravda, že hneď v prvý deň som moju vedúcu skupiny vydesila na smrť, keď som jej pri úlohe plieť burinu, ukázala na hrášok – ten pôjde von! Mali ste vidieť jej zdesenie! Vďakabohu ma rýchlo usmernila.
Janči stavia ekodom. Tomu ide robota od ruky. Španielsky architekt, ktorí tu je celý rok a učí ľudí permakultúrnej architektúre, ho veľmi chváli. Po prvom dni, môj muž zhodnotil, že tu môžeme ostať aj niekoľko mesiacov.
A naše deti? Tie si spokojne behajú po lese. Majú toľko hračiek, koľko sa nezmestí do jednej detskej izby – paličky, kamienky, špagát, ktorým omotali vstup do stanu, pod ktorým jedávame, čo bola pre nich veľká zábava a pre nás pasca. A tiež množstvo ľudí, ktorí sa s nimi hrajú.
Janči stavia ekodom z vulkanických kameňov, ktoré majú veľmi dobré tepelné vlastnosti, sú ľahké a hlavne sú z neďalekého okolia, čo je zasadou permakultúrnej architektúry – čerpať z dostupných materiálov v prírode.
Dobrovoľníctvo je prosto o dobre
Pred odchodom sa nás ľudia pýtali, ako budeme pracovať na farme s deťmi. Snažili sme sa im vysvetliť to, čo sme tu skutočne aj dostali. Porozumenie, pomoc, ústretovosť…Dobrovoľníctvo nie je o výkone, ani o odpracovaných hodinách, je to o dobrovoľnej dohode a ochote. Ľudia nám vyšli v ústrety a rozložili prácu, tak aby sme sa pri deťoch mohli striedať. Ja som plela, okopávala a sadila ráno, Janči začínal stavať za obedom. Dnes však celý deň prší. Kým ostatní šli v pršiplášťoch do záhrady, ja som ostala s deťmi v squash centre, ktoré je hneď vedľa farmy a môžeme ho využívať. Dnes a zajtra pre dážď pracovať nebudem, čo ma úprimne mrzí, lebo je to skutočne veľmi zaujímavé. Bet, naša vedúca, nám všetko vysvetľuje a dozvedela som sa veci, ktoré v našich učebniciach a knihách nenájdem. Bet si všimla moju zlú náladu, dobehla za mnou a vysvetlila mi, že ma to nemusí trápiť. Vie, že byť matkou je práca na plný úväzok a všetci to chápu. Pre nich je dôležité, aby sme sa tu cítili dobre a ostatné sa už nejako urobí.
Ľudia na Awhifarme sa z prítomností detí tešia. Ich štebotanie, plač aj motkanie sa popod nohy je jednoducho spestrením života na farme.
Spolupatričnosť
Súdržnosť alebo spolupatričnosť zažívame samozrejme pri spoločných aktivitách, akými je napríklad obed a večera. Všetci si sadáme pod stan za veľký okrúhly stôl. Na tanieri nás vždy čaká veľmi pestré (aj na pohľad), zdravé a skutočne chutné jedlo. Deti sa nevedia dojesť ovocia a zeleniny, ktorú tu pestujú. Ovocie a šaláty majú k raňajkám, obedu aj večeri. A ako dobre z toho kakajú!
Včera sme varili my s Jančim. Pýtali si niečo tradičné slovenské. Keďže bryndzu nezoženieme, rozhodli sme sa pre „zdravé“ zemiakové placky so zeleninovým šalátom. No poviem vám, po všetkom tom zdravom jedle, sa tak oblizovali, že až uši mali čisté. Ako hovorieva moja mamka, z času na čas treba žalúdok nasýtiť aj nezdravým jedlom.