Príchod nového človeka na svet je veľkou oslavou. Každý človek sa poteší, ak ho v novom prostredí ľudia vľúdne, s láskou a radosťou privítajú. Maličký človiečik, ktorý ešte z nášho sveta nič nezažil, sa teší nežnému dotyku, teplu, pokoju a láske. Keďže sme to takto pri starších synoch nezažili, pri treťom padlo rozhodnutie porodiť ho doma.
Situácia v našom pôrodníctve
Situácia v našich pôrodniciach nie je dobrá. Ukazuje to aj dokumentárny film Medzi nami Zuzany Limovej. Ak sa opýtate na pôrod ktorejkoľvek ženy, ktorá rodila na Slovensku, často budete počuť sklamanie, strach či skúsenosti s nedôstojným správaním a často aj s komplikáciami pri pôrode. V mojom okolí poznám len dve ženy, ktoré si na klasický nemocničný pôrod pochvaľovali. Obe porodili tak rýchlo, že lekári intervencie, vstupovanie do priebehu pôrodu, nestihli. Niektoré ženy si neprirodzené zaobchádzanie neuvedomujú, nepripúšťajú. Veľa žien rozpráva príhody, ktoré sa podobajú tým mojim s dvoma staršími synmi. Prv, než vám teda rozpoviem ten môj o pôrode doma, chcela by som sa s vami podeliť o skúsenosti z pôrodu v nemocnici. Človek, ktorý ženy rodiace doma odsudzuje, by mal nájsť lepšie pochopenie o danú tému.
Vystrašili ma veľkým dieťaťom
Prvé dieťa som mala ako 24-ročná mladá žena budujúca si sebadôveru, a teda dôveru v seba a nie autority. Na pôrod som sa veľmi tešila a tešil sa aj môj muž. Pred odchodom do pôrodnice, ktorý sme oddeľovali, aby sme boli čo najdlhšie v pokoji domova, sme si na pôrod aj symbolicky pripili. Bola to naša oslava života. V pôrodnici som si kontrakcie s úsmevom predýchavala s postojom, že každá z nich je krokom bližšie k bábätku. Bol pondelok večer. Janči mohol byť výnimočne celý čas so mnou. Všade prázdno. Všetko bolo fajn až do chvíle, kedy mi doktorka zmerala dieťatko a oznámila, že dieťa má o celé kilo viac, ako sme predpokladali. Veľmi som sa zľakla. „Väčšie dieťa asi neporodíte,“ tvrdil mi môj doktor. „Ste príliš útla a panvu máte hranične úzku.“ Informácia, ktorú som si vypočula, že rodím štvorkilové dieťa, bola veľkým šokom. Strach pôrod prirodzene zastavil. V tele mi namiesto hormónu šťastia oxytocínu, ktorý sa prirodzene vyplavuje pri pôrode a aj pri milovaní, vystúpil adrenalín. Obrovský adrenalín, aké to celé bude.
Ako to chodí v prírode
Aj v prírode to tak prebieha. Ak srnku počas rodenia niečo vyruší, vystúpi jej adrenalín, ktorý jej mobilizuje sily k záchrane. Pôrod sa zastaví a rozbehne sa až vo chvíli, keď je opäť v bezpečí. Môže to trvať aj niekoľko hodín. Pre správny priebeh pôrodu je dôležité zachovať bezpečie a intimitu. Rovnaké podmienky, aké žena zažíva počas milovania. Viete si predstaviť milovať sa v našich nemocniciach?
Sestry si ľahli na brucho
Doktorka v ten deň pomáhala s pôrodom dvanástim ženám. Bola značne unavená, ale povedala si, že mňa ešte do polnoci odrodí. No pôrod nepostupoval. Tak sa začala celá ta chemická procedúra oxytocín, čipky, hamiltonov hmat, pustenie vody a pod. A tie bolesti, ktoré nastali, sa slovami nedajú opísať. Bolo to jedno obrovské utrpenie. Keďže mám vysoký prah bolesti, tak som toto šesťhodinové utrpenie zvládala. No poznám veľmi veľa žien, ktoré to po umelom oxytocíne už nezvládali. Prirodzený oxytocín prichádza vo vlnách, kedy si žena má priestor odpočinúť. Umelý je jedna súvislá zliata bolesť. Po šiestich hodinách útrap začali prístroje hlásiť, že dieťa sa stráca. Cítila som to ako násilne vypudzovanie dieťaťa von, ktoré bolo preň takým veľkým tlakom a stresom, že aj ono už kolabovalo. Nato si sestry ľahli na moje brucho, aby dieťa vytlačili. Použili techniku, ktorá je od päťdesiatych rokov minulého storočia v západných krajinách zakázaná, pretože hrozí vážne poškodenie dieťaťa aj ženy. Dieťa zo mňa doslova vytlačili. A potom nastal zmätok a chaos. A ja som zostala v šoku. Stále som opakovala: „Kde je moje dieťa? Žije? Prečo neplače?“ A keď mi ho po necelej hodine Janči priniesol, pozerala som naň ako na cudzie. Nevedela som sa napojiť. Dieťa malo napokon tri kilá. Doktorka alebo lepšie prístroje, ktorým verila, sa o kilo sekli.
Tvoje dieťa je mŕtve
Náš terapeut Patrik Balint nám počas predpôrodnej prípravy vysvetlil, čo sa zo psychologického hľadiska počas pôrodu stalo. „Tvoje dieťa je pre teba mŕtve.“ Keď som to počula, paradoxne sa mi uľavilo. Nedokázala som to popísať. Patrik pokračoval ďalej: „V prírode to vždy tak fungovalo, že ak žena porodila a dieťa jej niekto odniesol a priniesla ho iná osoba, znamenalo to, že dieťa je mŕtve. Tisícky rokov sa tento kruh dodržiaval. Máme ho zapísaný v našom podvedomí. V nemeckých pôrodniciach to rešpektujú a sestra, ktorá dieťa berie, ho aj donesie. Keď ti syna priniesol muž a nie sestra, ktorá ho vzala, je dosť možné, že si to načítala ako jeho smrť. Nehovoriac o šoku, ktorý si zažila. Miesto silného prílevu oxytocínu, ktorý spúšťa materinské inštinkty a väzbu s dieťaťom, si bola zaplavená adrenalínom. Väzba nemohla nastať.“ A takto sa nám to ťahalo celé roky až do terapie, ktorou som si s Patrikom prešla.
Druhé dieťa dorezali
Pôrod druhého dieťaťa bol veľmi pohodový. Žiadny oxytocín nebolo treba. Rodila som si skoro sama, až vo finále prišiel doktor. Bol to obrovský rozdiel v porovnaní s prvým pôrodom. No ani v tomto prípade nešlo všetko prirodzene. Doktor mi oznámil, že pretrhne pôrodné vaky, aby odtiekla plodová voda. Vzal na to špeciálny nôž a začal konať. Nešlo mu to. Vymenil si ho za ostrejší a opäť skoro žiadna voda. Keď sa druhý syn narodil, mal povrchovo dorezané temeno hlavy. Dieťatko už bolo príliš nízko v pôrodných cestách a pri tomto neprirodzenom úkone ho doktor dorezal. A teraz si prestavte, že ste na jeho mieste. Z úplného komfortu, kde ste nikdy nezažili bolesť, ste sa zrazu ocitli v strese, v stiesnenom priestore, kde sa nemôžete nijako brániť a niekto vás na citlivom mieste reže. Náš druhý syn trpí klaustrofóbiou. Má panický strach z bolesti. Nie z jej intenzity, ale z toho, že nejaká bolesť príde. Po týchto skúsenostiach, keď som zdravé deti donosila a domov som si niesla jedno s poranenou hlavičkou a aj to prvé s vykĺbeným ramienkom, sme si povedali, že toto už zažiť nechceme. O tom, aké správanie som voči mne v pôrodnici zažila, rozpisovať ani nebudem. Boli to situácie, ktoré sa dotýkali mojej dôstojnosti, no čert to vezmi, ak sú deti v poriadku. Ale neboli…
Každý deň nové domorodeniatko
Na domáci pôrod sme sa poctivo pripravovali. Prvým prekvapivým zistením bolo, koľko veľa detí sa na Slovensku a v Čechách rodí doma. V komunite na sociálnej sieti pribúda takmer každý deň pôrodný príbeh žien s ich tzv. domonarodeniatkami. Len údaje z tejto sociálnej siete nám ukazujú, že za minulý rok to bolo cez tristo detí. Reálne číslo je podstatne vyššie. Moja pôrodná asistentka mi vymenovala obce a mestá pri našom bydlisku, v ktorých všade asistovala pri domácich pôrodoch. Výsledkom bolo, že v každej dedine a meste v okruhu 30 km za jej 16 rokov praxe, pomohla dieťatku na svet v domácom prostredí. Jej slová ma povzbudili a vytvorili obraz o realite. Domáce pôrody nie sú tak výnimočné. Len sa o tom málo hovorí. Celých deväť mesiacov som sa čoraz hlbšie a hlbšie dostávala do témy domácich pôrodov cez stretnutia s domorodičkami, knihy, hypnokurz, pôrodné asistentky, videá s domácimi pôrodmi až po to najdôležitejšie – vlastné prežívanie a zahlbovanie sa do seba, t. j. cez posvätné chvíle, kedy som dokázala nacítiť a navnímať si dieťatko a svojským spôsobom s ním komunikovať. Často aj cez sny.
Praktická príprava: Po 12. týždni sme kontaktovali našu pôrodnú asistentku, s ktorou sme mali pravidelné konzultácie. Vzájomne sme sa na seba nalaďovali a sledovali priebeh tehotenstva. Rovnako sme kontaktovali terapeuta Patrika Balinta, ktorý na Slovensku školí pôrodné asistentky. Pravidelne sme za ním cestovali 250 km do Martina a pripravovali sa na domáci pôrod. Môj lekár tehotenstvo vyhodnotil ako ukážkové: „Dieťa aj budúca treťorodička sú úplne v poriadku.“
Náš domáci pôrod
Náš domáci pôrod bol pre celú rodinu najvýnimočnejším okamihom doterajšieho života. Hovorí sa, že pri pôrode je prítomná smrť. Symbolicky berie dievča, ktoré umiera a rodí sa nová žena, kráľovná. Môže to byť hlboký spirituálny zážitok, ak sa deje v prostredí bezpečia a pokoja. Takého pokoja, v ktorom má žena možnosť zahĺbiť sa do seba. Nie je nikým rušená a nasleduje len svoje inštinkty. Prepne sa do tzv. plazieho mozgu a robí to, čo od prírody každá žena v tomto stave prirodzene ovláda. Nik jej nemusí hovoriť, kedy má tlačiť a ako. Dôležité je počúvať sa a dôverovať telu aj prírode. U mňa nastali prvé kontrakcie večer, takto pred rokom, tri dni pred Vianocami. Volala som mojej pôrodnej asistentke. Zhodli sme sa, že po predchádzajúcich planých poplachoch s poslíčkami, počas ktorých u nás pobudla celé dva dni, si dám teplú sprchu a uvidíme, čo sa bude diať. Teplá voda ma natoľko uvoľnila, že kontrakcie ustáli. S Jančim sme sedeli oproti sebe na dlážke v našej nedokončenej prístavbe obývačky. Mlčky sme sedeli oproti sebe a spolu len dýchali. Bol to upokojujúci krásny zážitok, ktorý nás prepojil a naladil na seba. Tú noc som za posledné mesiace prvýkrát prespala tuhým spánkom bez rušenia až do rána. Inými slovami povedané, dieťatko ma nechalo vyspať sa, nabrať dostatok síl. Ráno som v zrkadle zbadala zatiahnutý zrak. Taký, aký mávajú ľudia pri teplote alebo po vyčerpaní z lyžovačky. Vedela som, že už je to tu. Bruško ma pobolievalo len mierne a jesť mi už nechutilo. Telo sa prirodzene začalo samo čistiť.
Tento článok nie je propagáciou domácich pôrodov. Je to náš príbeh o našich skúsenostiach. Domáci pôrod nie je vhodný pre každú ženu. Dôležité je, aby bola rodička aj dieťa v poriadku. Dôležité je, aby si verila a mala podporu partnera. Vtedy je pôrod oslavou oboch, ich hlbokým prepojením a transformáciou vzťahu. Jediné, čo by som rada tlmočila je, aby ženy mali možnosť slobodne sa rozhodnúť kde, ako a s kým dieťa privedú na svet. Boli svojprávne, akceptované a oslavované ako bytosti, ktoré dávajú život. A nový život bol vnímaný ako zázrak, nie ako rutina alebo choroba.
Deti pri pôrode
O štyri hodiny som Jančiho poprosila, nech mi sleduje odstupy od kontrakcií. „Je to päť minút,“ oznámil mi s prirodzeným vzrušením. „Volám Janke, aby stihla prísť,“ povedala som a vzápätí som brala telefón. Kým moja pôrodná asistentka po dvoch hodinách prišla, kontrakcie už boli dosť silné. Volali sme aj našej dôvernej kamarátke a fotografke Helenke Kurusovej. Mala deti vyzdvihnú zo škôlky a strať sa o ne, kým dieťatko príde na svet. Naše deti sa počas tehotenstva zaujímali o pôrod. Prešli si svojou prípravou. Ukazovali sme im videá domácich pôrodov do vody. Domáci pôrod vnímali ako úplne normálnu a prirodzenú vec. Načo doktori? Biele plášte? Kopec rozruchu? Je tam niekto chorý? Umiera? Práve tento obraz z nemocničného prostredia v nich vyvolával pocity strachu. Naopak tie obrazy zo sledovania videí vytvárali presný opak. Bol v nich pokoj, láska a vzrušenie zároveň. Chlapci s doširoka otvorenými zreničkami a výskotom sledovali príchod domonarodeniatok. Tlieskali a tešili sa. Žiadne traumy a pre dospelých zaužívané otázky neprichádzali. Práve na deťoch je vidieť, ako rozumejú tomu, čo je prirodzené a normálne, a to narozdiel od mnohých dospelých plných predsudkov. „Mami, keby to bolo v noci, určite ma zobuď!“ prikazoval mi straší. Mladší hovoril: „Aj do škôlky po mňa príď! Sľúb to!“ A tak som si povedala, že nemôžem porodiť skôr, ako prídu domov. A veru som sa aj „zakliala“ a pôrod celý podvedome natiahla.
Deti boli pri pôrode a trpezlivo čakali. Hrali šach len tri metre od bazéna, kde som rodila a hlasnými zvukmi si uľavovala od bolestí. Vôbec ich to nijako nezrušovalo. Aj v pôrodných videách videli, že ženy pri pôrode stonú. Vysvetľovala som im to trochu absurdnou, ale pritom podobnou situáciou, kedy aj pri veľkej potrebe tlačíme a stonáme, aby sme dobre zatlačili. Priebeh pôrodu brali s absolútnym pokojom. Nejašili sa, neplakali, len v tichosti hrali šach. Ani po pôrode nemali žiadne traumy a iné dospelými očakávané reakcie. Veď čítajte dokonca.
Nádherná atmosféra
Janči sa ešte naobedoval, aby mal dostatok síl. Do aromalampy nakvapkal zmes éterických olejov k pôrodu. V dome začalo príjemne rozvoniavať. Pustila som si moju obľúbenú hudbu, ktorú som počúvala počas tehotenstva vo chvíľach, keď som bola sama so sebou, v pohrúžení a v spojení s bábätkom. Vonku krásne snežilo. Vianočný stromček svietil. Medzi kontrakciami som sa rozplývala radosťou z toho, že už je to tu. Silno ma dojímala predstava, že teraz je bábätko ešte v bruchu a už o chvíľu bude existovať samo bezo mňa. V kontrakciách som sa podopierala a v predklone som opakovala mantry, zvuk slabiky Á. Vraj otvára hrdlo aj pôrodné cesty, lebo jedno s druhým sú prepojené. Na stole svietili sviečky adventného venca. Rozložené boli koláčiky aj jedlo. Tiež homeopatiká k pôrodu. V dome sme mali veľmi teplo, aby mi pri pôrode do vody nebola zima. V letných šatách som bez rušenia, pýtania sa o povolenie, chodila do sprchy, pila vodu a predýchavala. Všetko v komforte domova a hlavne toho pokoja a bezpečia, že môžem kričať, plakať, tešiť sa či môžem byť autentická, nepozorovaná, nehodnotená – byť sama sebou a sama v sebe.
Domáci pôrod bola priorita, no nie taká, že by sme sa jej držali zubami nechtami. Mala som pripravenú tašku do nemocnice a pôrodný plán v nemčine. Plán B bol ambulantný pôrod v Rakúsku a napokon ako plán C ten štandardný v slovenskej pôrodnici. Rozhodnutie, kde to bude, sme si nechávali na daný okamih. Zo skúsenosti viem, že čoho sa človek najviac bojí, to mu život prinesie. Preto sme pôrod v nemocnici nevylučovali.
Strach bráni dieťaťu na svet
Keď dorazila pôrodná asistentka aj Helenka, do očí sa mi vtisli slzy. Od šťastia, že všetko začína. Môj hlboký trasformačný proces, na ktorý som sa celých deväť mesiacov pripravovala. Spočívalo to v sedeniach s terapeutom Patrikom Balintom, s ktorým sme ja aj Janči riešili rôzne témy strachu. Žena by mala byť pri pôrode bez veľkých obáv. Strach a stres sú psychosomaticky hlavnými spúšťačmi komplikácií pri pôrode. Asi preto je ich tak veľa v našich pôrodniciach a používajú sa ako hlavné zaklínadlo a nástroj na manipuláciu budúcich rodičov. Nechcem však nič zľahčovať. Čo som odsledovala v komunite doma rodiacich žien, komplikácie nastávajú aj doma, ale v minimálnej miere. Uvoľnená žena, má uvoľnené pôrodné cesty a dieťa môže prísť na svet. Žena v strese je v takom napätí, že sa často neotvára, pôrod sa zastaví, ako napríklad ten môj prvý, alebo dieťa nechce zísť do pôrodných ciest. No nie som lekár.
Pri pôrode umiera dievča
„Pôrod je symbolická smrť. Smrť je pri pôrode vždy prítomná. Dobré je, ak sa žena na pôrod pripravuje rovnako, ako by sa mal každý človek na smrť. Mala by sa zmieriť s rôznymi životnými situáciami, odpustiť blížnym, aby sa dievčaťu odchádzalo ľahko a ľahko mohla prísť zrelá, múdra žena,“ hovoril Patrik. Tehotenstvo mi samo prinieslo kľúčové témy. Prišli impulzy na to, aby som si vyriešila vzťahy s mojou rodinou. Témy ženstva i téma intimity a partnerskej lásky, ktorú opisujem v článku Intímne o našej hlbokej ceste v intimite. Pred pôrodom zavládol vo mne zvláštny pokoj. Nevyriešila som všetko, na to bola aj doba deviatich mesiacov krátka. No to, čo mi tehotenstvo a bábätko vyplavili na povrch, bolo z veľkej časti ukončené a prijaté. Čakala som na pôrod, na ticho, napätie a uvoľnenie, ktoré prinesie ten najkrajší plod.
Chystanie vody
Janči začal napúšťať vodu do pôrodného bazéna, ktorý sme mali prenajatý z jedného internetového bioobchodíku. Každú chvíľu mali naše deti prísť domov. Kontrakcie prichádzali veľmi intenzívne i keď s krátkym trvaním. Po nich som mala dosť času si oddýchnuť. Dokonca medzi niektorou z nich ma Helenka „kŕmila“ lineckými kolieskami. 🙂 „Dodajte mi cukry!“ vyšlo jednoducho zo mňa. V bazéne sa mi mierne uľavilo, no uvoľnila som sa natoľko, že pôrod sa opäť spomalil. Janči bol v bazéne so mnou. Masážnym olejom z éterických olejov mi masíroval kríže na posilnenie vzťahov. Moja pôrodná asistentka do pôrodu nijako nezasahovala. Boli sme dohodnuté, že len ak si budem niečím neistá, môže vstúpiť, inak ma nechá rodiť samu. Sadla si k bazénu. Príjemnými mantrami, akýmsi pohmkávaním, ma dostávala do pokoja prostredníctvom akejsi meditácie. V dome bolo cítiť nesmierne silnú ženskú energiu. Asi niečo podobné zažívali kedysi ženy na svojich stretnutiach v tzv. červených stanoch. Bolo to čosi tak silné, čo sa nedá opísať a nikdy predtým som to nezažila. Keď prišla potreba tlačiť, Janka ma len jedným slovom vyzvala: „Pomaly.“
K pôrodu doma sme pristupovali s veľkou pokorou. A po narodení dieťatka s obrovskou vďačnosťou.
V Británii tlačia aj štyri hodiny
Boli sme dohodnuté, že tlačiť budem podľa pocitu a nie povelov. Ak príde malá kontrakcia, zatlačím len slabo, ak silná, viac. A takto pomaly po kúsočku som tlačila celú hodinu. HODINU. V slovenských pôrodniciach je vraj pravidlo, že dieťa musí ísť z pôrodných ciest do pol hodiny von. Je to fáza, v ktorej sú doktori bezmocní, a preto ju netreba, z ich pochopiteľného dôvodu, predlžovať. V Británii nechávajú v nemocnici ženy tlačiť podľa pocitov aj štyri hodiny. Janka mala s dlhým tlačením veľa skúsenosti. No hodina napätia a uvoľnenia ma dosť vyčerpala. Začal ma prvýkrát nahlodávať strach. Po dvoch nemocničných pôrodoch som mala strach, že niečo nie je v poriadku. Vtedy som Janku prvýkrát poprosila, aby skontrolovala, či dieťa postupuje. Mlčky tak urobila a povzbudila ma, že je všetko v poriadku. Celý čas so mnou predýchavala. Dávala pozor, aby som medzi kontrakciami a počas tlačenia správne dýchala. Až vtedy som si uvedomila, prečo ženy niekedy počas rodenia kolabujú a potrebujú kyslíkové masky. Pri tlačení sa jednoducho nestihnú nadýchnuť. Posledných desať minút bolo pre mňa kritických. Úprimne som nevládala. Janči sa priznal, že vtedy sa začal aj modliť. Neboli tu žiadne komplikácie, nebol ohrozený život nikoho z nás dvoch, ani mňa, ani bábätka. Dochádzala trpezlivosť a nastupoval nepokoj. Keď ma Janka pozrela po druhýkrát, povedala: „Ešte trikrát zatlač a bude vonku.“
Na svet prišlo prekvapenie…
A stalo sa. Deti sa zbehli k bazénu a čakali, kto vypláva vonku. Voda bola číra, bez krvi a tekutín, ale pre prítmie v izbe nebolo nič intímne ani „krvavé“ vidieť. Počas jednej kontrakcie vyšla hlavička, ktorú som zacítila v rukách. Hlavička sa pozrela na jednu stranu, na druhú – obzrela si svet a s ďalšou kontrakciou dieťa vyplávalo von. Janka a Janči ho zľahka spolu vzali do rúk a podali mi ho do náruče. Kričala som od šťastia. Deti výskali tiež. Mužovi tiekli slzy. Janka aj Helenka boli šťastím dojaté. Atmosféra bola presiaknutá radosťou z nového života. Po chvíľke sa deti začali pýtať, či je bábätko sestrička alebo braček. Na Vianoce sme si nechali takéto prekvapenie. Do toho však prišla ďalšia kontrakcia a s ňou placenta. Len som sa Janky pýtala: „Janka, ja mám kontrakciu. Žeby placenta?“ A ona v tej eufórii s prekvapením odpovedala: „Už?“ Chvíľu potom som ešte oddychovala, no deti už nevedeli vydržať. „Čo to je?!“ pýtali sa nedočkavo. Janči povedal: „Dobre, pozrieme sa.“ Ja som však zareagovala: „Netreba. Držím guľky :-).“
Oslava pizzou na zemi
Od príchodu na svet bol Matej neustále len so mnou a Jančim. Pupočník sme nechali dotepať a asi po dvoch hodinách ho Janka odstrihla. Nerobil to Janči. Patrik nás vystríhal, že v terapii mal viacero prípadov, kedy mali deti v podvedomí hnev, traumu z toho, že ich otec odstrihol od matky. Po necelých dvoch hodinách sme celá rodina spolu s Jankou ležali na dlážke nedokončenej prístavby obývačky a jedli pizzu. Mali sme vlastnú rodinnú oslavu života. Celá rodina prežívala veľkú eufóriu. Matejka som dojčila, mladší syn ho hladkal po vláskoch, môj muž ma držal v náručí a najstarší syn ležal na prázdnom bazéne ako na trampolíne. Svietil vianočný stromček, vonku stále snežilo. Bol tichý podvečer. Kúzelný a transformačný pre nás všetkých.
Matejko má všetky potrebné vyšetrenia. Aj legislatívne všetko hladko prebehlo. S papiermi ani matrikou nebol žiadny problém. V tomto článku nezachádzam do ďalších detailov, pretože na internete je množstvo informácií k domácim pôrodom. Foto: www.helenakurus.sk
Neodstrihnuté dieťa
Domáci pôrod bol teda celkom iný, ako tie nemocničné. Nebol ľahší. To tvrdiť nemôžem. No bol taký, aký som ho ja a bábätko cítili a chceli. A nie ako doktor, ktorý nikdy nerodil a ani nebude. Z noci do rána sa zo mňa nestala iná žena. Dôsledky vidím s odstupom, po roku. Je zo mňa uvedomelá žena. S Maťušikom, ak ho voláme, sme veľmi prepojení. V tomto vzťahu naozaj netreba slová a rozumieme si. Od narodenia plače málo. Jeho potreby rýchlo vycítim. On na oplátku krásne spolupracuje. Napríklad na kurzoch, ktoré s ním v náručí vediem či absolvujem, pri písaní článkov či robení rozhovorov. Pre mnohých neuveriteľne a prekvapivo spolupracuje. Jedna vec bola na našom pôrode doma ešte veľmi čarovná. Kamaráti nám po pôrode volali a pýtali sa: „Sú Vianoce, vy máte nového člena doma. Že je to také napätie, že niekto cudzí prišiel?“ Vtedy sme si s Jančim uvedomili, že nikto neprišiel. Matej je. Cez dvere nikto po niekoľkých dňoch prísť nemusel. Matej bol doma. Od prvého pohybu v brušku až po jeho prvý nádych.
Ďakujem môjmu mužovi, ktorý držal bezpečný priestor a bol mi veľkou oporou. Ďakujem Janke za úžasný zážitok a podporu. Ďakujem Helenke za nádherné fotky, starostlivosť o deti a jej ženskú energiu. Ďakujem mojim deťom, že trpezlivo a s láskou prijali bračeka. Ďakujem domorodičkám za ich pôrodné príbehy, ktoré mi dali odvahu a silu.
Aj keď to sem úplne nepatrí…O našom spôsobe myslenia, hodnotách, ktoré vyznávame a pohľade na zdravý domov s ľuďmi, ktorí nás inšpirovali, by sme radi natočili dokumentárny film. S vašou pomocou to možno zvládneme. Viac na STARTLAB: V zdravom dome žijú šťastní ľudia.
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Naše vedomé počatie a môj vedomý potrat
Vedomé tehotenstvo alebo výchova už od počatia
Intímne o našej hlbokej ceste v intimite
Rozviesť sa alebo zostať spolu
Pripájam odkazy na krásne, dojímavé pôrodné príbehy pôrodov doma do vody. V zahraničí sú normálnou alternatívou k nemocničným. V škandinávskch krajinách je pôrod doma prioritný a do nemocnice chodia len rizikové prípady. Vďaka tomu je situácia pôrodných asistentiek na veľmi vysokej úrovni. Oplatí sa aspoň jeden vidieť a urobiť si objektívnejší obraz o tom, ako sa deti môžu privádzať na svet. Aký silný láskyplný zážitok to môže byť pre partnerov. Aké radostné privítanie pre súrodencov. A jednoducho, aký krásny pôrod môže byť. Ten náš taký bol :). ĎAKUJEM BOHU!!!
