Mám sedem detí a ôsme na ceste. Ako to? Veď viete o troch. Presne toľko ich totiž odišlo… Každé s hlbokým posolstvom a posilnením pre nás všetkých. No po ich odchode bolo vždy prázdno a ticho. Po článku Naše vedomé počatie a môj vedomý potrat, som dostala veľa reakcií od žien, ktoré si tým prešli. Najhoršie na tom je to ticho. Keď nikto nič nehovorí… Nepriznané deti sú čiernym tieňom nad rodinou. Hovoriť o nich je ale liečivé. Preto Vám píšem i tento článok. Vám všetkým. Aby možno nastalo porozumenie a súcit tých, ktorí to zažili, i tých, ktorí si to nevedia predstaviť.
Zatajený smútok
Štyri roky. Štyri roky mi trvalo, kým som prvýkrát prehovorila s mojou najbližšou osobou, s mojím mužom, o prvom potrate nášho dieťaťa. Stal sa pár mesiacov predtým, ako sme počali nášho prvorodeného Jakuba. Dušička spontánne odišla. Vtedy ešte ako mladučká, neskúsená som netušila, čo sa deje. A plne som si to uvedomila až o niekoľko mesiacov. Odvtedy som sa trápila výčitkami. Mohla som tomu zabrániť… (?). Aká som to matka, keď som to nevedela? Bolo to dievčatko? Chlapec? Po štyroch rokoch som mužovi povedala, že sa preto veľmi trápim. Uľavilo sa mi, no vyliečená zo smútku s výčitkami som nebola. Pred počatím Mateja sa udiali ďalšie dve straty (jedna z nich je tá z článku). Vtedy sa mi všetko opäť oživilo. Mnoho otázok a potreba ísť s tým von. Už som to nedokázala ďalej dusiť.
Čomu uveriť?
V tom zmätku, v ktorom som kedysi žila, existovala nespravodlivosť, obete a víťazi, chaos, náhody. V tom zmätku nedávalo nič zmysel a prehlbovalo to nedôveru a frustráciu. Naša rodinná kríza spred piatich rokov nám však nakopla cestu poznania, ktorá nám naopak ukázala dokonalosť života, rovnováhu a zmysel v každom momente žitia. Znie to pateticky, ale je to tak. Budem sa opakovať, no verím tomu, že deti si vyberajú svojich rodičov, spôsob príchodu na svet a svoju cestu životom. Zmysel je v tom, nabrať čo najviac skúseností a najviac sa v živote naučiť. Keď sa obhliadnem za všetkým, čo som doteraz v mojom krátkom živote zažila, tak si uvedomujem, koľko posilnenia a posunov mi všetko dalo. Všetko, dobré aj zlé. Preto i odchod duše spod srdca matky má svoj hlboký význam. Bolestivé je práve odsunúť to nabok, nevenovať tomu pozornosť alebo ticho trpieť.
Prítomnosť duše aj po jej odchode
Systém rodinných konštelácií podľa Berta Hellingera veľakrát ukázal, že tieto detičky v rodine zostávajú. Že v rodine majú svoje miesto, i keď nikdy nezaplakali. Bert Hellinger je nemecký psychoterapeut, inak hlboko veriaci človek, ktorí počas svojej praxe zaznamenal podobné traumy u svojich pacientoch, ktoré sa viazali na vojnové časy i napriek tomu, že klienti vojnu už nezažili a dokonca ani ich rodičia. Pri jeho skúmaní prišiel na to, že traumatizujúci zážitok prežitý až šesť generácií dozadu môže ovplyvniť konanie človeka. Preto sa stáva, že niekedy pociťujeme strach, ktorý sa logicky nedá nijako vysvetliť. Jeho terapeutický prístup k liečeniu týchto „zdedených tráum“ je založený na liečení prostredníctvom rodinných konštelácií (vygoogli viac). V týchto konšteláciách sa zadá problém klienta. Spolu so skupinou sa to rieši vybraním rodinných zástupcov spomedzi účastníkov skupiny a ich rozložením v priestore. Často cudzí ľudia hovoria o zážitkoch a pocitoch, ktoré nikdy nemohli zažiť oni, ale z histórie rodiny sa potvrdí, že sa udalosti stali. V týchto rodinných konšteláciách sa nie raz ukázalo, že v rodine boli nejaké potraty a aký veľký vplyv to malo na celú rodinu, i keď často o tom súrodenci vôbec netušili.
Stratami som si prechádzala aj v terapii. Veľmi mi pre ukončenie smútku pomohla táto myšlienka: Buď vďačná za to, že si dušičke dala aj túto možnosť. Prísť aspoň na pár týždňov. Vyskúšať si život pod srdcom matky. Aj sama duša je vďačná. Vďačnosť je cesta, ako neprepadnúť emóciám zúfalstva, viny, výčitky, ale naopak súcitu, dôvery a váženia si maličkostí.
Otvoriť sa smútku
Túto teóriu mi potvrdil aj náš učiteľ etikoterapie Vladimír Červenák, ktorý nás s Jančim vedie v škole etikoterapie. Hovoril nám o tom, aké liečivé je dieťatká, i tie, ktoré medicína označuje len za embryá, priznať. Aj tie moje odídené dieťatká mali len pár týždňov, preto spontánne odišli, bez nutnosti hospitalizácie. Napriek tomu, som ich vždy, aj tie len dvoj týždňové, vnímala ako deti. „Sú súčasťou vašej rodiny. Svoj smútok môžeš vyliečiť tým, že im aj sebe odpustíš a zahrnieš ich do vašej rodiny. Sprav si rituál. Kúp malého anjelika za každú dušu a pridaj ho k rodinným fotografiám tvojich detí. Urob si hoponopono, havajskú techniku odpustenia.“ Keď som s ním o tom rozprávala, ani som netušila, koľko smútku vo mne stále je. Slzy mi tiekli potokom, a to som si myslela, že straty mám už dávno vyriešené. Podvedomie, moja duša mi ukázali, že to tak nie je. O tom som sa len snažila presvedčiť samu seba. Nič nie je náhoda. Ani to, že posledná strata sa udiala pred príchodom Mateja. Stále ma to vracalo k téme. Stále mi to pripomínalo moje neukončenie, ktoré som zamietla pod koberec. Kto by sa tomu chcel venovať. Veď to bolí.
Rituál s mojimi anjelmi
Bolí, ale môže prebolieť a zahojiť sa. A to je ten rozdiel. Byť s tým v nekonečnom smútku alebo dosiahnuť pokoj, vďačnosť a dôveru, že všetko sa deje, ako má, a že všetko má svoj význam. Trvalo ešte niekoľko týždňov, kým som sa rozhodla túto pandorinu skrinku otvoriť a nechať emóciám voľný priebeh. Vybrala som sa do mesta kúpiť štyroch malých anjelov. Čuduj sa svetu. Napriek vintage štýlu, ktorý je anjelikový a srdiečkový, som nemohla v celom meste nájsť malých anjelov. Rozum sa mi zastavoval. Jediných som našla v obchode so vzácnymi kameňmi. Mali ich presne len štyroch. Roztržitá som predavačke povedala, že ich beriem a ona sa ma pýtala, či chcem aj popis ku kamienkom. Ich charakteristiku. Viac-menej som to chcela mať čím skôr za sebou, preto som pomerne ľahostajne prikývla a vzala štyri papierové vrecúška s anjelmi. Doma opäť čakali na vhodný moment. O niekoľko dní nastal. Všetci odišli z domu a mne už pri myšlienke, že sa idem venovať svojim anjelom, stískalo srdce. Keď som nabrala odvahu, začali sa diať neuveriteľné veci.
Na ceste je naše štvrté dieťatko. Obrázok vznikol v 16 týždni. Veľmi konkrétnu podobu človiečika sme zachytili už i v 11 týždni. Len ťažko sa mi dá uveriť, že ide o zhluk buniek, embryo a nič viac, keď príroda je tak dokonalá, že dokáže z dvoch buniek zázračnou rýchlosťou rozvinúť nový, dokonalý život. Naozaj nedokážem uveriť tomu, že je to zároveň len o bunkách a nie aj o osobnosti, duši malého človiečika, ktorý vie čo sa deje, i keď jeho nervový systém nie je dokonalý. Viac v článku Moje vedomé tehotenstvo alebo výchova už v brušku.
Každý anjel mal posolstvo
Najprv som vytiahla prvého anjelika a s ním mi vypadol i malý papierik s charakteristikou kameňa. Zo zvedavosti som si ho začala čítať. Ruky sa mi roztriasli a oči zaliali slzy. Tie riadky boli o mne. O ňom. O tej konkrétnej situácii, ktorú som v čase straty zažívala. Každý riadok bol ako návrat o deväť rokov dozadu. Úprimne, padla mi sánka a ja som sa ľútostivo rozplakala. Táto moja najbolestivejšia strata bola späť. Živá a konkrétna. Žiaden imaginárny rituál. Trvalo mi chvíľu, kým som sa upokojila a predýchala túto „náhodu“. Nahlas som si hovorila: „Milujem ťa, ospravedlňujem sa ti, prosím, odpusť mi, ja ti odpúšťam a odpúšťam i sebe. Ďakujem ti za všetko.“ Každé, každučké slovo bolo precítené. Chvíľu mi trvalo, kým som sa odvážila z neprehľadného papierového vrecúška vybrať ďalšieho anjela. Už s väčším záujmom som do rúk vzala i papierik s popisom. Opäť regres do obdobia v Thajsku. Popis úplne sedel. Emócie so mnou veľmi hrali. Nemohla som si to vsugerovať. Popis bol iný a výstižný pre moju stratu tam. Nasledoval opäť plač, teraz už tichý, s pokorou a po ňom slová: „Milujem ťa, ospravedlňujem sa ti, prosím, odpusť mi, odpúšťam ti, odpúšťam si a ďakujem.“
Odpusť, pusť to…
Keby som to nezažila, asi by som tomu sama neuverila. Toľko „náhod“… Tretí anjel mal v popise okrem iného napísané, že podporuje „snovosť“. To boli tie moje neuveriteľne silné sny, o ktorých som písala v článku Naše vedomé tehotenstvo a môj vedomý potrat! Tých snov boli desiatky. V jednom z nich som sa ocitla s menom a miestom, ktoré som si ráno googlila. Obrázky, ktoré google vyhodil, boli totožné s priestorom, v ktorom som sa ocitla v sne. A v tých snoch toho bolo ďaleko viac. Môj posledný februárový anjelik mal pre mňa posolstvo, ktorému ešte tak úplne nerozumiem, no viem, že časom porozumiem. Posledné slová odzneli v úplnom tichu: „Milujem ťa, i keď som ťa nevidela. Ospravedlňujem sa, nie prepáč mi to alebo nehnevaj sa, lebo vtedy kážeme druhému, čo má robiť. Odpusť mi, prosím, už to pusť, nedrž. Odpúšťam ti, nehnevám sa, necítim krivdu… Odpúšťam si, neobviňujem sa, som za to všetko vďačná.“ Predstavila som si moju babku, ktorá je už na druhej strane a odovzdala jej moje detičky s prosbou, aby sa o ne postarala. Mojím vnútrom sa rozprestrel silný pocit lásky. Taký, aký zažívame, keď sa vám dieťa hodí okolo krku alebo vás váš drahý požiada o ruku. Nezvyčajný bol v tom, že ho nesprevádzalo šťastie a vzrušenie, ale pokoj. Absolútny pokoj… Ako na hladine mora pri zapadajúcom slnku.
Aby sme boli na Vianoce všetci spolu
Keď som sa s touto skúsenosťou a technikou podelila so ženami v jednej skupine na sociálnej sieti, veľa žien zareagovalo. Jedna z nich mi napísala: „Moja mama každé Vianoce vytiahla okrem Betlehema aj troch malých anjelov. Postavila ich k našej rodinnej fotke a povedala: Aby sme boli všetci spolu.“
Tento článok je o mojom presvedčení, nespája sa s náboženstvom. Anjeli sú symbolom, zhmotnením spomienky na osobu. Každý máme svoj spôsob, ako sa s bolestivými situáciami vyrovnať. Každý z nich je dobrý, ak pomôže a neposunie bolesť ešte viac do úzadia. Držím palce každej rodine, aby sa so stratou vedela vyrovnať a našla vo svojom okolí podporu a pochopenie.
Spísali sme dve knihy a natočili dokumentárny film, aby si viacerí ľudia mohli vytvoriť Zdravý a útulný domov s minimálnym rozpočtom a Krásnu, jedlú záhradu, v ktorej sa nenadriete. Klik na www.homereset.sk/e-shop
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Naše vedomé počatie a môj vedomý potrat
Moje vedomé tehotenstvo alebo výchova už v brušku
Náš najkrajší darček? Pôrod doma
