Prišla tak sama. Až neuveriteľne sama. Ani sme si neuvedomili ako a odrazu boli letenky, poistenie, technika, „varovníci“ domu a zvierat…Čo sme si naozaj uvedomovali, bol termín odchodu. Nie preto, že by sme mali z cesty obrovskú radosť, či stres, ale preto, že do odchodu sme museli dokončiť rozrobené projekty, čo nám dalo zabrať. Do budúcnosti vieme, je nutné si prácu rozplánovať inak, lebo to ovplyvnilo vývoj cesty a spôsobilo zásadne zmeny…
Ticho pred búrkou
Kamaráti, ktorí boli s nami posledné dni pred cestou, boli veľmi prekvapení, ako s pokojom Angličana zvládame odchod na dva a pol mesiaca do exotického Thajska. Jeden z dôvodov bol ten, že sme nestíhali nad cestou veľa premýšľať. Druhý bol v zdaní, že po náročnej trojmesačnej ceste na opačný koniec sveta s dvoma deťmi vo veku 20 mesiacov a čerstvé tri roky, bude táto naša cesta malinou. Zdanie klamalo a stres napokon prišiel…
Niečo bolo vo vzduchu
Dopoludnia sme sa vychystali na letisko. Došli včas, prešli kontrolami a čakali v letiskovej hale. Naše deti si spokojne prezerali lietadlá. Až mi bolo čudné, aké sú spavé. Odpoveď prečo, prišla potom, ako som objala Jakubka a zistila, že má teplotu. Našťastie som pri sebe mala sirup na jej zníženie, ktorí rýchlo zabral. No s pravidelnými dávkami sirupu sme absolvovali oba dlhé lety. Počas prvého z Viedne do Dubaja chlapci sledovali rozprávky na obrazovkách v sedadlách. Samozrejme nie nepretržite, ale s prestávkami, ktoré vytvárali letušky neustálym programom. Tu priniesli vlhké utierky na ruky, potom menu, nato džús, večeru, kávu, deky, darčeky…Stále sa niečo dialo, ako to mnohí tiež poznáte z dlhých letov. Po 6 hodinách sme mali 4 hodinový prestup v Dubaji.
Nečakané turbulencie
V Dubaji chlapci po chvíli zaspali v kočiaroch, ktoré sú na letisku dostupné pre cestujúcich s deťmi. Oboch sme ich do lietadla preložili spiacich. Niet divu, veď bola jedna hodina ráno. Jakubko sa neustále budil a museli sme mu zrážať teplotu. Maroš, ten sa nám zobudil po 10 hodinách na pristátie. Je to dieťa, ktoré keď chce spať, tak spí, nemá problém. Dieťa, ktoré na rozdiel od Jakubka filozofa, žije absolútne prítomnosťou. Je noc, spím. Zobudil sa vlastne na turbulencie, do ktorých sme sa pri pristáti dostali. Otvoril oči a zahlásil –„Mamka, keď ma to lietadlo tak vyhadzuje, je to perfiš!“ Na to Jakubko len zamravčal – „Budem grcať“ a už sme vyťahovali papierové vrecká, nie len pre Jakuba, ale aj pre mňa. Cestujúci tiež wawkali nad touto húsenkovou dráhou, no napokon nikto z nás štyroch žiadne vrecko nepoužil.
Noc, ktorá zmenila všetky plány
Z letiska v Bangkoku sme sa premiestňovali vlakom do centra. Poradil nám to jeden milý starší Nór, ktorý pol roka žije v Thajsku a pol doma. Vraj je to lacnejšie, rýchlejšie a v centre si nájdeme tiež lepšie a lacnejšie ubytovanie. Na druhý deň sme mali letieť vnútroštátnym letom do 700 kilometrov vzdialeného Schiang Mai na severe krajiny. Noc však rozhodla inak. Jakubkovi stále neklesala teplota a vystúpila už aj Maroškovi. Do toho začali obaja príšerne kašľať. Bolo jasné, že ďalší let bude pre nich veľkou záťažou. Uvedomovali sme si aj to, že choroba neprichádza len tak, že svoj podiel na tom máme my. Ten, že sme si pred cestou nedokázali zmanažovať lepšie prácu, aby boli posledné dva týždne viac v pohode. Ten, že cesta prišla tak samovoľne a tiež možno rýchlo, že sme podcenili diskusiu s deťmi o tom, že niekde vycestujeme. Nuž, je to už iné mať 5 a skoro 4 ročné deti, ako tých malých štupľov z Nového Zélandu, ktorí riešili len mamu a tatu.
Nenastúpili sme
Nadránom sme sa rozhodli, že nenastúpime, aj keď už boli letenky pre celú rodinu kúpené. Rezervované bolo tiež ubytovanie na prvých desať dní v malom mestečku v horách. Dohodnutí boli aj farmári pri Schiang Mai, ktorých nám dohodli naši Novozélandskí priatelia z Awhifarmi. (Na Novom Zélande sme u nich tri týždne dobrovoľníčili a toto leto nás dokonca navštívili). Prosto plán bol na začiatok cesty celkom premyslený a jasný. No, tak často o tom píšem a tak často sa nám to stáva, že človek mieni a Pán Boh mení. V tú noc sme premýšľali čo, kam, ako, až sa nám z hlavy parilo. Buď vyhľadáme lekára, alebo to riskneme s uzdravovacím pobytom pri mori. Googlili sme, debatovali, až padlo rozhodnutie, že skúsime liečebňu „slaná morská voda.“ Od tej chvíle začala teplota deťom bez liekov klesať a viac nevystúpila. Nech mi nikto nehovorí, že psychické naladenie, stres alebo pohoda rodičov, nevplýva na zdravie detí. Naše rozhodnutie nás stálo prepadnutie leteniek a nejaké storno poplatky ubytovania, ale dnes viem, že to stálo za to. Tiež som presvedčená o tom, že ak sa človek dobre rozhodne, a pritom niečo stratí, život mu to opäť nejako vráti.
Súkromný raj
Na druhý deň sme taxíkom viac menej na slepo vyrazili do mesta Pattaya, aby sme sa odtiaľ dostali na ostrov Ko Sichang. V prístave nás taxikár dohodil vodičovi „vodného taxíku“. Ten nás hneď po zakotvení, naložil na miniautíčko s otvorenou kabínou a už nás viedol od jedného ubytovania k druhému. Napokon sme našli kompromis pre nás. Na malinkom ostrove, ktorý prejdete peší za 40 minút, nebolo až toľko na výber. Hotely tu nenájdete, len malé chatky a domčeky. Bývame v rezorte Tham Phang beach s chatkami, lebo nič iné tu nie je a napokon nám to úplne stačí. Celý deň trávime vonku. V tejto časti ostrova je tiež najkrajšia pláž a keďže ostrov nie je nejako veľmi vychytený, teda hlavne naša časť ostrova, ktorá je málo vybudovaná, máme ho akoby pre seba. Cez obed sem príde pár ľudí, ale zvyšok dňa sme na pláži my a pár Thajčanov. Európanov by ste zrátali na dvoch rukách. Náš Maroško je suverejne najbelším obyvateľom ostrova, kým Jakubko bude za týždeň zapadať medzi domorodcov.:-)
Kritické dni
Momentálne prechádzame kritickým aklimatizačným obdobím, rovnakým, aké sme mali na Novom Zélande. Najhoršie to samozrejme zvládajú deti. Časový posun, teda únavu, do toho veľmi rýchle uzdravovanie sa, thajské jedlo a hladovka, keďže im nič nechutí a k tomu všetkému sa pridal smútok za domovom. Nech to na fotografiách vyzerá akokoľvek romanticky, pravda je taká , že posledné dni sme sa hlavne trápili. No už je lepšie. Našli sme na opačnej strane ostrova pizzeriu i obchod s dobrotami a deti ožili. Už spávajú v noci a nie cez deň, takže s dostatkom síl si vedia užiť more, z ktorého nie a nie vyliezť. A prestal aj smútok. Verím tomu, že najbližšie dni sa už zastabilizujeme a v novom článku vám opíšem, život rodiny na thajskom ostrovčeku.
TEXT A FOTO: Zuzana Matúšová Girgošková
„Necestujeme aby sme utiekli od života, ale cestujeme, aby nám neutiekol život.“
THAJSKO 2016
Čo viac k tomuto citátu dodať. Opäť sme vyrazili na cesty. Prečo? Či sa nám potom, ako sme relatívne čerstvo zabývaní, chce? Pravdu povediac, nie tak úplne. Je pohodlnejšie zostať doma. No na druhej strane, niekedy je potrebné vykročiť z komfortnej zóny, aby sme nabrali nové skúsenosti. Cestovanie je jedno z najlepších zážitkových školení životom. A nech to znie akokoľvek neuveriteľne, život si pre nás všetky naše školenia pripravuje vopred a ani táto cesta nie je výnimkou. Prišla doslova samá od seba, hladučko a až s prekvapujúcou ľahkosťou sa takmer sama vybavila. Pripadali sme si asi ako Alica v krajine zázrakov. Preto, áno odchádzame. Boh, život, vesmír, kto v čo verí, si to pre nás pripravil, aby sme tam niečo zažili. Nevieme, či to bude radostné, alebo menej príjemné, jedno je však jasné. Máme to zažiť a má nás to opäť niekam posunúť.
Videoklip k článku:-)
Súvisiace články:
Projekt cesty Thajsko 2016
Naša prvá veľká cesta Nový Zéland 2013
Reportáže z Nového Zélandu pre rádio Jemné Melódie
