Po výše dvoch mesiacoch strávených v exotickom Thajsku, nám Švédsko prišlo ako úplne iný svet. „Mami, pozri, tam je Maroško!“ kričí starší Jakub a ukazuje na blonďavého chlapčeka s modrými okáľmi. Pousmejem sa na to. Maroško skonštatuje – „Má biele vlasy ako ja.“ Táto situácia sa zopakuje ešte toľko krát, že celá rodina prestávame reagovať na úplne blonďavých Švédov. Ale ako, blonďavých. Po takých svetlých vlasoch túžia mnohé Slovenky. V Thajsku sme videli len havranie čierne, husté vlasy a tmavú pleť. Tu je to iné. Tu je toho mnohé iné…
Vyzliekať vetrovky, ide sa do mora!
„Kto sa ide so mnou okúpať do mora?“ Pýta sa Janči, pre mňa trápnu otázku. Vonku je cca 20 C stupňov, veterno, pod mrakom. Chlapci nadšene kričia, že obaja idú. „Mami, kde máme potápačské okuliare?“ pýta sa ma Maroško. Neviem, či viac nechápem ja, alebo on. V domnení, že more je všade také, aké ho zažili v Thajsku, skáču z móla za Jančim do mora. Ani si nevšimli, že ich otec pri skoku do vody vydal taký povzbudivý výkrik, ktorý vydáva v zime pri otužovaní na jazerách. Čľup! Nič netušiaci Jakub skočil do mora. Vynoril sa a povzdychol – „Juj, tá je ale studená!“ A na to nasledoval taký akrobatický manéver, že dodnes neviem ako sa mu to podarilo, za sekundu vyskočiť naspäť na mólo a bez jediného obzretia, utekať k brehu. Dookola si len opakoval – „ Aká studenaaaá voda!“
Či je zima a či dážď!
Keď sa o Novozélanďanov hovorí, že sú najväčší otužilci na svete, pretože či je zima alebo leto, stále chodia v šortkách, tak potom by mali vymyslieť aj nejaké pomenovanie pre Škandinávcov. „Pozri koľko ľudí je na uliciach. Nemajú vôbec problém, že leje,“ hovorí mi Janči. Tu nejakí bežci bežia okolo jazera, iní jazdia na bicykli. „Keby sa nenaučili žiť s daždivým počasím, asi by žili už len v interiéri domov,“ dodáva Janči. Prší tu takmer každý deň. Minimálne drobná prehánka musí byť na programe dňa. Po 40tkách horúčavách v Thajsku, kedy sme si nevedeli predstaviť, že na Slovensku máme zimu (V Thajsku sme boli január – marec 2016). Teraz si nevieme predstaviť, že pri týchto cca 13 až 20 stupňoch pod mrakom, s vetrom vo vlasoch, že žiadna frizúra sa neoplatí vymýšľať a pravidelným dažďom, nám naša kamoška (ktorá varuje náš dom a zvery) referuje ako polieva záhradu! Tu to i napriek tomu, že je august, vyzerá ako v našom októbri. „Akože majú môj rešpekt!“ konštatuje Janči, keď vidí rodinku s malými deťmi ako si vyzliekajú vetrovky, šortky a vchádzajú do rozbúreného mora okúpať sa. O plnom kúpalisku, ktoré by u nás pri tomto počasí už zatvorili, ani nehovorím.
Chladní ako počasie
Mrzí nás, že nám to dobrovoľníčenie u škandinávskych farmárov nevyšlo. Síce sme už spravili cca 1600 km, doteraz sme nemali extra príležitosť si s domácimi podebatiť. Nezaujímajú sa o nás. Je to diametrálne iné ako v Ázii, ale tiež iné ako na Novom Zélande. Keď Novozélanďania na nás postrehli nejaké zaváhanie, ktoré prezrádzalo, že nie sme tunajší, hneď sa s nami dali do reči. Pýtali sa nás, odkiaľ sme, ako sa nám páči ich krajina a podobne. Tu sa s nami nikto do reči nedáva a ani nemá záujem nadviazať na náš pokus o debatu. Škandinávci, ktorých tu vidíme my, sú takí bezvýrazoví. Nie sú usmievaví. Nie sú zachmúrení, ako často vidím Slovákov doma. Sú takí, bez výrazoví. Možno len nemáme šťastie na stretnutia s vrúcnymi Škandinávcami. Ťažko povedať. Sme tu príliš krátko.
Mobilne po celej krajine
„Mami, aké majú parádne karavany. Aj my si taký kúpime?“ pýta sa ma Jakubko v kempe, v ktorom sme zostali dva dni, potom ako sme sa po zdĺhavej ceste trajektom dostali konečne do Švédska. Kemp je plný, ale plný karavanistov. Nie však turistov prichádzajúcich do Švédska, ale domácich Švédov. Ku karavanom majú pristavané stanové prístrešky. Prístrešok býva ich jedáleňou alebo spoločenskou miestnosťou. Celé rodiny takto trávia víkendy a dovolenky. Aj preto si karavany a okolie zútulňujú ozaj ako doma. Pred prístreškami majú kvetináče s muškátmi, na stoloch vázy s kvetmi a v oknách záclonky. Alebo si ten svoj kúsok kempingovej zeme ohraničujú nízkym plôtikom, ako nejakú predzáhradku. „Pozri! Každé piate auto, ktoré na diaľnici míňame, ťahá karavan,“ štatisticky vyhodnocuje Janči. Kým v Thajsku sme sa čudovali, čo všetko za motorkami aj autami dokážu Thajčania ťahať, tu sa čudujeme aké obrovské karavány, si vozia Škandinávci. „Všímaj tohto“, ukazuje mi Janči malé osobné auto s obrovským karavanom, so šírkou asi 2,5m a dĺžkou aj 8m.
Biele noci
Je to neuveriteľné, aké prirodzené a príjemné zároveň, je pre nich byť v prírode, v kempe. Vôbec im neprekáža variť si v kempe v spoločnej kuchyni alebo požívať spoločné sprchy. Tu, v kempoch sú veľmi uvoľnení. Blonďavé deti pobehujú, kolobežkujú, bicyklujú sa do neskorej bielej noci v letnom oblečení. „To keby videli naše babky, hneď by tie deti obliekali,“ krúti Janči hlavou. Spomínala som biele noci. No slnko tu zapadá až veľmi, veľmi neskoro. Akurát včera večer sa ma Janči pýta – „Čo budeme robiť s načatým večerom?“ Deti už spali. Jakub prekvapivo sám od seba zahlásil – „Vieš čo mami, ja si už len umyjem zuby a idem spať.“ Zarazilo ma to, lebo väčšinou sa im do postele nechce. A tak som sa spokojne pozrela na hodinky, čo sa oplatí s načatým večerom. S veľkým prekvapením som zistila, že je niečo po jedenástej v noci. Vonku to však vyzeralo na pol ôsmu. Takže ako zodpovední šoféri, sme sa šli pekne vyspať:-).
Text a foto: ZMG
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Ako sebestačne zbaliť celú rodinu
Tri tipy na veľké cesty s deťmi
Novozélanďania neriešia hlúposti
Päť vecí, ktoré závidím Thajčanom a Kambodžanom
