Po prečítaní tohto článku pochopíte prečo. Náš život v aute, pod stanom a na cestách bol miestami krásne romantický, chvíľami komický a nie raz kritický. Bola to pestrá „dovolenka“, ktorá vám zabezpečí aj pestrú paletu rôznorodých spomienok na celý život. Poďme na to! Náš život v aute a pod stanom bez prifarbovania, reálne.
Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku
Náš začiatok cesty ukázal dynamiku celého cestovania. Mali sme určený deň odchodu, trasu, body, do ktorých by sme sa mali dostať. Nič z toho sa nevyplnilo a napokon, tak ako v Thajsku a na Novom Zélande, bolo všetko inak (Viac v článku Tri tipy na cestovanie s deťmi). Nevydarený plán, ktorého sme sa po všetkých cestovateľských skúsenostiach radšej urputne nedržali, nám len ukázal, že veci budú aj tento krát opäť plynúť samé. „Mami, kedy tam už budeme?“ pýtal sa nedočkavo Maroško. Ten má s cestovaním väčšie problémy ako Jakubko. Starší Jakub je rodený cestovateľ. Nekomfort a nové výzvy mu vôbec neprekážajú a vzrušene sa teší na nové zážitky. S mladším Maroškom je to komplikovanejšie.
Dieťa si nás vybralo
Má rád svoje pohodlie a stabilitu. Pravdepodobne, z pôvodne introvertného dieťaťa, sme vplyvom nášho otvoreného a sociálne veľmi pestrého života, z neho urobili extrovertné. Nebol to samozrejme náš zámer. Život sa tak prirodzene vyvíja a veríme tomu, že deti si svojich rodičov vyberajú pred príchodom na svet. Takže aj to, že mu nekomfort tejto cesty nevyhovoval, vnímame ako jeho voľbu, ako jeho lekciu naučiť sa v tomto živote žiť inak. „Budeme tam za 260km,“odpovedám váhavo, lebo ani sama tomu nedokážem uveriť. Keďže prší a prší, viac menej nie je nič iné na výber. Z auta sledujeme čarokrásnu krajinu, ktorú som opísala v Nórsko v obrazoch a pocitoch.
Kde zložíme hlavy?
Potom ako urazíme približne 280km sa podvečer skladáme v kempe, do ktorého nás doviedol český pár. Stretli sme ich na trajekte. Parkovali priamo pred nami, a to je hneď príležitosť prihovoriť sa a možno sa niečo zaujímavé aj dozvedieť. „Máme rezervovaný kemp pri pobreží. Vyzeral veľmi dobre a nie je ani tak drahý,“ vysvetľujú nám. Keďže nič iné nemáme, necháme sa hneď presvedčiť a nasledujeme ich. Večer o pol jedenástej, druhýkrát v živote, skladáme náš veľký stan. Ako som už písala, skladá sa veľmi ľahko, za čo sme takto večer pri popŕchaní veľmi vďační. „Môžem preložiť deti z auta do stanu?“ pýta sa ma Janči. Prikyvujem. Úlohy máme vždy prirodzene podelené. Každý vie čo ma robiť. Pri cestovaní je to nesmierne dôležité. Hlavnú konštrukciu stanu som pomohla Jančimu postaviť. Kolíky už zatĺka sám a ja zatiaľ vyťahujem samonafukovacie karimatky, deky, vankúše a spacáky. O chvíľu vkladá do stanu dve stoličky, stolík a škatuľu s jedlom. „Ráno už môžeme fungovať akoby sme tu boli zabývaní týždeň,“ smeje sa môj muž.
Špičkové kempy
Ráno sa deti zobudia s kulisou šumu mora. „Ideme sa potápať!“ vykrikujú jeden cez druhého. Ako to dopadlo v mori pri polárnom kruhu sa detailne dočítate Naša jednohubka o Švédsku. Ja zatiaľ idem omrknúť kuchyňu a sprchy v kempe. Ako inak, sú špičkové. V kuchyni je všetka potrebná elektronika na plnohodnotné varenie, od viacerých varných dosiek, cez mikrovlnku, či elektrickú rúru. Nechýbajú ani papierové utierky a saponát na upratanie po sebe. Všetko krásne, čisté. Každý si po sebe dôkladne uprace. Žiadna masnota, ani odpadky. Radosť nachystať raňajkovú ovsenú kašu so sušeným ovocím. Toto je na západe štandard. Súčasťou tohto kempu nás čaká ešte jeden nadštandard. Kúpalisko s minigolfom a obrovským nafukovacím hradom. Deti sú nadšené!
Prší, prší…
Poobede, ako každý deň našej cesty prší. Balíme stan, spacáky, škatule s jedlom a oblečením. Ako zázrakom, vždy keď stan skladáme alebo balíme, na chvíľu prestane pršať. Sadáme do auta. Sedieť v kempe, keď prší, nemá veľký význam. Deti prvé dve hodinky v aute vždy vydržia bez komentárov. Sú zvyknuté, pretože od malička s nimi jazdíme k starým rodičom, ktorých máme 350km ďaleko od nášho domu. „Prestávka!“ oznamujem a obaja si s úľavou vydýchnu. Sledovať krajinu je zaujímavé, no nie na dlho. Aj úlohy v časopisoch ich už omrzeli. Síce sme ešte nevytiahli tajný tromf tablet s rozprávkami, stojíme. Všetci sme hladní.
Varenie v daždi
Prší ako z krhly. „Nad tým sedením je prestrešenie. Tam si môžeme navariť,“ ukazuje mi Janči. Obliekam deťom nepremokavé vetrovky a rozkladáme plynové variče, riady a jedlo v miniprístrešku. Na tomto odpočívadle sa stále niekto zastaví urobiť si prestávku. No nikto sa ani len náznakom nečuduje, že si večeru pripravujeme v daždi, pod strieškou so sedením. Tu je to normálne. Nie je to znak slabého sociálneho zázemia, ale životného štýlu. Kempuje tu takmer každý. Neustále vidíme na cestách autá s karavanmi alebo autá naložené kempingovou výbavou. A keby ste videli ten vozový park v kempoch. „Tak takéto autá ešte neboli ani na slovenskom autosalóne,“ konštatuje môj muž.
Život v prírode
Niet divu, že ľudia tu s takou obľubou kempujú. Zima je tu veľmi dlhá. Keď už je konečne teplo, tak čas sa snažia čo najviac tráviť vonku, neustále v prírode, pod holým nebom. Má to svoje čaro. Je krásne zaspávať v polárnej noci so šumom mora. Skvelé, že nie je nutné žiadne veľké upratovanie, varenie, množstvo špinavých riadov a podobne. Pod stanom sa nám paradoxne žije jednoduchšie. Samozrejme, na to, aby ste si pobyt v prírode vychutnali, je naozaj dôležité nepodceniť dobrú a kvalitnú výbavu. Najhoršie je zle sa vyspať a ráno vstávať dolámaný alebo premrznutý. (Ako tomu predísť si môžete prečítať Vychytávky, ktoré sa na cestách oplatí mať) Pobyt v stane nám teda vyhovoval. Dával nám tu slobodu, vyspať sa kdekoľvek, pretože kempov je po celej Škandinávií ako húb po daždi.
Žiadne Chorvátsko, ale polárny kruh
Človek by nemal podceniť výbavu a nemal by podceniť ani počasie. Lepšie povedané, nerobiť si očakávania. Už som o tom písala, že najhoršie je, ak si robíme očakávania a tie sa nevyplnia. Dokáže to dokonale pokaziť náladu, až zapáliť oheň na streche. My sme si našťastie nerobili veľké očakávania z dobrého počasia. Vedeli sme, že necestujeme do Chorvátska, ale k polárnemu kruhu. Preto nám neprekážal dennodenný dážď. Brali sme ho tak akosi samozrejme. Na druhej strane, vďaka nemu sme mohli precestovať toľký kus sveta. Keby bolo pekne, nikomu by sa nechcelo sedieť v aute a takmer každý deň spraviť okolo 300km. „Tati, to je vonku taká zima?“ Pýta sa ma prekvapene Jakubko. Práve sa zobudil. Otvoril oči a vidí, že mesačná krajina okolo nás je zahalená oblakmi a miestami snehom. So vzrušením odpovedáme, že áno. Teplomer ukazuje 6 stupňov, je 8. August 2016. „Ideme sa pošmýkať?“ pýtam sa a vzápätí sa všetci obliekame, aby sme opustili palubu auta a vyrazili si k snehovému masívu. O chvíľu sa nadšene vraciame do teplúčkeho autíčka.
Auto ako druhý domov
Nie len stan, ale aj auto je na takejto ceste veľmi dôležité. Uvedomili sme si to už pred troma rokmi na Novom Zélande, kde sme pár noci v aute i prespali. Aj tam sme strávili na cestách tisícky kilometrov. Konkrétne 7000km, ale za tri mesiace pobytu. Auto sa nám stalo vtedy, rovnako aj teraz, druhým domovom. A k tomu je fajn mať dosť veľké auto. My máme 7 miestnu Daciu Lodgy, keďže už onedlho nás bude päť:-). Väčšie auto je dobré preto, aby sa vám nielenže všetko zmestilo, ale mali ste priestor dýchať a tiež ste mali prehľad vo veciach. „Vieš, kde som si dal holiaci strojček?“ pýta sa ma Janči. Ako si myslím, že každá manželka, priam naslepo vložím ruku do jednej z krabíc a hneď mu podávam holiaci strojček. O chvíľu sa ma pýta, „Dobré to mám?“ V spätnom zrkadle auta sa to len ťažko odkontroluje:).
Duchovne sa nabiť
Kempovanie je podľa nás skvelé absolvovať aspoň raz v roku. Spanie priamo na zemi, človeka doslova uzemní a z psychologického hľadiska, aspoň u nás, si človek nabije baterky. Špeciálne na to, aby ustál ťažké situácie. Doslova zrástol so zemou a bol pevný, keď treba. Taktiež spánok na čerstvom vzduchu osvieži telo počas najväčšej regenerácie v dni. Pľúca nie sú zaťažované žiadnou aktivitou a ešte sa aj čistia. A mať nebo nad hlavou, pre mňa znamená, mať nerušený signál na príjem z hora. Nech už to vyznie akokoľvek zvláštne. My dospelí tieto opísané výhody z priameho kontaktu v prírode až tak nevnímame, ale naše „nepokazené“ deti, určite áno. Podvedome, podprahovo. Samozrejme každá minca má dve strany…
V stane počas búrky
Jednou z nich je priamosť kontaktu s nevyspytateľným a toľko spomínaným počasím. V stane, počas jednej z nocí v kempe na pobreží, sme si zažili takú silnú búrku, že dokonca nášho života na ňu nezabudneme. „Počuješ ten obrovský hukot?“ prehovorí Janči potichu na mňa. Ja len tenkým hláskom odpoviem: „Znie to akoby prichádzala cunami.“ Áno, taký hukot, vetrisko a dážď to bol. Našťastie stan to vydržal, nepremokol a dokonca, ani neviem ako je to možné, ale ani ho extra neprefúkalo. Vonku to však vyzeralo, ako čistá apokalypsa. Jednoducho, ďalší zaujímavý zážitok do zbierky v života, ktorý nikdy nie je len čierny a biely, ale pestryyý. Samozrejme natoľko, nakoľko mu to dovolíte, respektíve, nakoľko ho taký pestrý chcete žiť.:)
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Jednohubka o Švédsku našimi očami
Vychytávky, ktoré sa na cestách oplatí mať
Ako sebestačne zbaliť celú rodinu
Tri tipy na veľké cesty s deťmi
