Pamätám si na svoje školské roky. V škole som si našla veľa dobrých priateľov na celý život. Trávila som s nimi viac času ako s rodinou. Na druhej strane som nerozumela tomu, prečo toľko času trávim učením sa rokov bitiek, ktorých vznik a prepojenosť v celej histórií mi nedávali zmysel. V matematike som nebola dobrá. Túžila som po uznaní a dobrých známkach, tak som sa ju učila naspamäť. Naučila som sa všetky príklady z cvičebnice s nádejou, že niektoré z nich budú na stresujúcej písomke. Dnes som matka troch synov. Novinárčim, cestujem a vnímam sa ako v celku spokojný človek. Záhadou mi dodnes ostáva, prečo som toľké roky musela tráviť v laviciach, keď desivú väčšinu informácií, ktoré sme sa tam „učili“, som nikdy nepoužila a ešte horšie, veľa z nich som hneď po písomke zabudla. Avšak za posledné roky som investovala čas, energiu a peniaze do osobnostného rozvoja, v ktorom sa učím ako zvládať konflikty, ako vnímavo vychovávať, hľadám hĺbky manželstva a vzdelávam sa v podnikaní. Vlastná skúsenosť a nadhľad, ktoré sme zmenou nášho životného štýlu získali, nás s manželom doviedli k rozhodnutiu vzdelávať naše deti inak.
FOTO: www.helenakurus.sk Naši synovia nám otvorili nové obzory a nový pohľad na život, vzdelávanie aj výchovu. Vďaka nim sa učíme a rastieme paradoxne viac ako oni. Jakubko 6r., Maroško 5r. a Matejko 10 mesiacov.
Nepopísaná tabuľa
„Deti, ako bolo na exkurzii základnej školy?“ pýtala som sa pred rokom mojich synov. Ich odpoveď bola rozkošne úprimná. „Mami, predstav si, že tam deti sedia po dvoch za stolom,“ povedal starší s prekvapením. Mladší ho doplnil: „Sedia a počúvajú dospeláka a vôbec sa nehrajú.“ Frkol s odporom. Takto vyzerajú odpovede detí, ktorým sme nikdy „nemasírovali mozog“ klišé rečami o škole. Od ukončenia štúdií som si povedala, že túžim dať mojim deťom iné vzdelanie, slobodnejšie a kreatívnejšie. Nový smer určilo naše trojmesačné dobrovoľníčenie na ekofarmách na Novom Zélande. Trojročný Jakubko a takmer dvojročný Maroško sa skvele zabávali s deťmi jedného farmára, u ktorého sme strávili dva týždne. Dievčatá boli v domácom vzdelávaní. Boli veselé, bystré, spoločenské a presne také, aké som od detí bez kolektívu ďalších detí netipovala.
Život bez školy
Krystal a Elen bývali na farme. V pondelok, utorok a štvrtok sa s nimi približne dve hodinky denne učila ich mama. V stredu ich brával otec na rieku, aby sa namiesto „telesnej“ naučili plávať a chytať ryby. V piatky sa dievčatá stretávali s ďalšími deťmi v domácom vzdelávaní. Zvyšok času sa učili, ako mi to ich mama vysvetľovala, žiť život. Ten praktický s reálnymi situáciami: ako prať, vešať bielizeň, variť, piecť, šiť, nakupovať. „Maria, vieš, v našej krajine by sa ľudia báli, že deti nie sú dosť socializované,“ povedala som jej o mojej obave. Maria zmraštila čelo a s prekvapením odpovedala: „Veď preto sa raz do týždňa stretávajú s ostatnými deťmi. A celý týždeň majú možnosť komunikovať a byť konfrontované s dobrovoľníkmi. Nemyslím si, že by im chýbal sociálne pestrý život.“ Reagovala s veľkou ľahkosťou. Pri pohľade na dievčatá som jej dala za pravdu. (Celý rozhovor s Máriou nájdete tu: Život bez školy)
Vždy veselá a usmiata Elen bola naším slniečkom po celý náš čas na farme River Pa.
Vyrastala sama na farme
O dva dni neskôr prišli na farmu noví dobrovoľníci z Británie. Pri debatách počas plenia skleníka vysvitlo, že 26-ročná Angličanka vyrastala sama na farme s dvoma súrodencami a rodičia ju vzdelávali doma. Bola to úplne normálna mladá „baba“ s vyštudovanou vysokou školou smer umelecká fotografia. Reálni ľudia, reálna skúsenosť. Moje obavy z toho, že deti musia byť v kolektíve a musia byť socializované, sa zmenili na vedomie, že dôležitejšie je možno zažívať reálne životné situácie s rôznymi ľuďmi ako tráviť dni v ideálne pripravenom prostredí pre deti a s rovnako starými rovesníkmi. Po návrate domov na Slovensko sme si s mužom povedali, že máme tri roky na to, aby sme deti a hlavne seba pripravili na domáce vzdelávanie. Nasledovalo veľa stretnutí a rozhovorov s doma vzdelávajúcimi rodinami.
V Thajsku s českými deťmi
Zásadný zlom v porozumení toho, ako budem vzdelávať doma či to zvládnem a pod., priniesol rozhovor s českou sedemčlennou rodinou, ktorú sme náhodne stretli v Thajsku. Cestovali si rovnako ako my tri mesiace krajinou. No s tým rozdielom, že mali už aj školopovinné deti. Na moju poznámku, že vzdelávať dieťa z druhého stupňa už musí byť náročné, odpovedal otec rodiny takto: „Vieš, Zuzka, ono, asi by sa mali dievčatá učiť viac, ale pozri. Ja som vyštudoval dve vysoké školy a nakoniec ani z jednej informácie nečerpám, pretože robím online marketing a ten som sa musel naučiť úplne sám a od A po Z. Tým, že ma to zaujímalo a bavilo, zvládol som to veľmi rýchlo a ľahko. Verím tomu, že dievčatá sa hravo naučia to, čo ich v živote bude baviť. Viem, že sa v živote nestratia, aj keď nebudú presne ovládať napríklad také číslovanie vetných členov.“ CVAK! Docvaklo mi, že podstatou nie je vzdelávať deti to, čo majú v škole, to môžu chodiť rovno do školy, ale ponúknuť im viac kreativity, možnosť robiť chyby, získavať skúsenosti, rozhľad a dať im dôveru, že deti nechcú zostať hlúpe a na chvoste, ak im dáme zároveň voľnosť i zodpovednosť. (Výborne o tom hovorí tento uznávaný neurológ v článku Dobrý učiteľ núti deti robiť chyby. )
Jeden z dôvodov, prečo s deťmi cestujeme je, že na cestách musia vyjsť z komfortnej zóny a riešiť situácie, aké by za lavicami či v škôlke nezažili. V Thajsku a Kambodži zažili krásu exotiky, ale videli aj chudobu, skromnosť a úprimnú radosť zo života, v ktorom majú ľudia podstatne menej ako my zo západu.
Z učenia doma nakoniec učenie vo Svetoškole
A prišlo na lámanie chleba. Zápis staršieho syna do prvého ročníka. Zapísali sme ho do školy, ktorá podporuje doma vzdelávané deti. Vybavili individuálny študijný plán. Jediné, čo nás nahlodávalo bolo, že doma sme mali nášho trojmesačného syna. „Ak máš obavu, ako to s malým a chlapcami zvládneš, tak skús v Trnave Svetoškolu. Určite sa tam chlapcom bude páčiť,“ hovorila mi kamarátka. „Poďme sa tam aspoň pozrieť, dať deti na týždeň na skúšku,“ povedala som mužovi. Chlapci po týždni v Svetoškole zahlásili, že sa do škôlky už nevrátia. (Viac o Svetoškole tu). A tak sa tri mesiace pred koncom školského roka začlenili do komunity doma vzdelávajúcich rodín. Komunita sídli v rodinnom dome prispôsobenom deťom, má vlastných tútorov a filozofiu demokratického vzdelávania. Znamená to, že deti si určujú pravidlá a zúčastňujú sa na fungovaní „školy“. Majú slobodu v tom kedy, s kým a čo sa budú učiť, no na druhej strane zodpovednosť za to, aby sa aktívne zapájali do diania komunity, riešenia problémov, realizovaní výletov a rôznych projektov.
Nebudú vaše deti hlúpe?
Učiť sa, kedy deti chcú a žiť bez tlaku, to nie je dobrý nápad. Počúvame z času na čas tento názor. „A to ich chcete mať celý život mimo systému?“ pýtala sa ma jedna novinárka počas rozhovoru, ktorý so mnou robila. „Nie, raz sa do štátneho vzdelávacieho systému zapoja. No v tom čase z nich už budú vedomé osobnosti s kritickým myslením, s nadhľadom, vďaka ktorému budú vedieť vyhodnotiť, čo je správne a čo nie. Dovtedy im túžime dať maximálnu voľnosť a nezaťažovať ich mladé kreatívne duše povinnosťami, ktoré možno teraz až tak pre život nevyhnutné nie sú,“ odpovedala som jej. Bez tlaku, naopak s radosťou, nám učenie aj práca idú ľahšie. Preto učivo, napríklad čítanie, ktoré by sa deti učili celý rok, zvládnu za pár týždňov. Prakticky si to vyžaduje jednu povinnosť, aby deti vedeli minimum pre polročné a koncoročné preskúšanie v kmeňovej škole. Známky nie sú tak dôležité. Podstatnejšie pre nás je sledovať, ako deti robia chyby a učia sa z nich, ako zažívajú skutočnú skúsenosť. Prináša to pre nich viac ako teoreticky počúvať látku či naučiť sa ju naspamäť, v zmysle aby sme nezlyhali a mali dobrú známku.
Nenásilná komunikácia
Vo Svetoškole je hlavným „predmetom“ nenásilná komunikácia. Je to spôsob ako odkomunikovať svoje pocity a potreby, pritom nezraňovať druhých, ale zameriavať sa na to, čo nás, ľudí, spája. Ide napríklad o túžbu byť milovaný, uznaný, úspešný. S deťmi sa učíme aj my dospelí. Presne toto nás v škole nenaučili. Učili sme sa o tom, kto, akú bitku, kedy pred stovkami rokov vyhral, no neučili sme sa, ako zvládať tie bežné, dennodenné. Učili sme sa o integráloch, priraďovacom súvetí, prebrali sme kostru psa a programovali v pascale. Čím „vedomejší“ život žijeme, tým viac si uvedomujeme, aké dôležité sú medziľudské vzťahy a srdce, ktoré vníma, že všetko má svoj hlbší zmysel, len v záplave milióna informácií ho nedokážeme vidieť. Všade hovoríme, že deťom netreba špeciálnu výchovu, ale byť im len dobrým príkladom. Vzdelanie, ktoré im túžim dať je to, v ktorom získajú nadhľad a sociálne zručnosti ako súcit, prajnosť, nehodnotenie, otvorenosť, kreativitu či odvahu. Hlboko v srdci cítim, že vďaka tomu budú v živote úspešní a spokojní.
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Škola, v ktorej sa deti učia byť samé sebou
Čím naše deti obklopíme učíme ich vzťahy, hodnoty a zdravie
Keby deti mohli stráviť pol života na strome, tak to urobia
10 tipov pre hravú a zdravú detskú izbu
