„Konečne! Konečne pokoj,“ hovorím si sama pre seba, hovorím aj pre Jančiho. Po štyroch veľmi náročných mesiacoch, kedy sme skutočne šli naplno a všetko okrem stavby šlo na bok, sme si posledné dva týždne vydýchli. Každý kto staval, vie čo to je byť mysľou, telom a aj dušou neustále na stavbe. Kým stavba napreduje, iné veci v živote stagnujú. A tak nastal presne ten čas, kedy jedna veľká úloha v živote je splnená a tie ďalšie sa samé zaraďujú na zozname. Na prvom riadku nám teraz svieti – MY! Náš vzťah, naša rodina.
Na prvom mieste sme teraz MY. Potrebujeme čas a priestor len pre seba, aby sme mohli dohnať zameškané…
Potreba verzus chcenie
Splnili sme si našu základnú potrebu – potrebu bývať. Nie chcenie. Mať krajší dom, mať lepšie auto, ísť na luxusnú dovolenku rovnako ako môj šéf, či sused, ale potrebu. Mať svoj domov, kde si zložiť hlavu, auto, ktoré ma bezpečne odvezie domov a dovolenku nato, aby sme na chvíľu vypli, nech je to kdekoľvek. I napriek tomu, že je to malé bývanie, neuveriteľne sme si vydýchli. Na myseľ mi stále chodia slová Patricie Černákovej – našej permakultúrnej dizajnérky, ktorá nám vo fáze, kedy sme sa rozhodovali ako ďalej, keď nám to zo slamákom nevychádzalo, povedala –„Niet väčšej slobody ako stáť na vlastnej pôde, pred vlastným domom, aj keby malým, mobilným, ale svojim.“ A musím jej dať za pravdu. Oceniť túto slobodu si niekedy vyžaduje absolvovať viaceré peripetie s bývaním, podnájmami.
Ako sa nám býva?
Zažívame to prvé, čerstvé nadšenie, kedy si aj desaťkrát za deň poviete –„Som tak šťastná! Pane, ďakujem ti!“ Zakaždým keď sa vrátim domov a doslova ma opantá vôňa živice z dreva v našom interiéri. Zakaždým, keď predomnou naši ufúľaní chlapci s červenými lícami sedia na masívnej lavici. Zakaždým keď slnko zaleje náš nový domov. Zakaždým keď chystám večeru a spievam si pieseň od Simy Martausovej –„.. Piecť buchty deťom a vnučkám a kŕmiť všetky cudzie zvery. Mať plné srdce nie vrecká a stále v prozreteľnosť veriť…
„A žiadne kontá a splátky a zmluvy a zaprataný dvor. A žiadne zrady a hádky a zbrane horšie ako mor. S úsmevom vítať aj chorých a hostí si nechať vo dvore. A s Bohom v dome a v duši sa oddať jeho pokore.“
Menšie nedostatky z dostatku
Nateraz sme skutočne šťastní, spokojní a bohatí. Každý deň si hovorím- „Nič mi nechýba.“ Sme v období, kedy prosby vystriedali ďakovania. Ak mám mať prosbu, tak tú, aby sme stále mali za čo ďakovať. Je to veľmi oslobodzujúce, uspokojujúce bohatstvo. Keď človek vidí, čo všetko má a nie čo všetko nemá. Získava tým ešte jeden poklad – jasnú myseľ. Svoju energiu môže sústrediť na žitie naplno. Samozrejme, nie je všetko ružové. Stále opakujem, stojíme nohami na zemi a uvedomujeme si aj nedostatky, no neberieme ich tragicky. Napríklad ten, že bývame v minidome. Znamená to, že máme málo priestoru. No na druhej strane to aj znamená, že sa musíme uskromniť a vážiť si aj málo. Tiež, že veci nemôžeme zhromažďovať, ale nechať odchádzať a tým aj prichádzať, čím máme zabezpečený neustály energetický tok hmoty.
Čo človek pre svoje šťastie naozaj potrebuje najlepšie povedia deti – z nášho pohľadu veľmi málo, z ich až zázraky- chytiť si žabku v tráve a tešiť sa z maličkostí.
Sloboda = vďačnosť
Sme teda v období, ktoré sa mi v mnohom spája s textom spomínanej piesne od Simi Martausovej. Už máme svoju chalúpku, aj pocit mať kam ísť a pravda, stačí nám „aj jedna izba a príbor, kde nikto neje sám“, no kým sme k tomuto všetkému dospeli, museli sme dostať viacero lekcií od života. No to poznanie, koľko veľa vlastne máme, stálo za všetky strasti. To je tá sloboda, o ktorej neustále píšeme a na ktorú sa nás viacerí v e-mailoch pýtate. Sloboda znamená vďačnosť! Ak sme vďační, máme vlastne všetko, nič nás nespútava, neviaže, máme slobodu. V piesni Sima spieva – len tak objať si muža…nateraz sa tieto štyri slová stávajú pre nás prioritou. Mať ten vnútorný pokoj, ustálenú a čistú myseľ, a to najvzácnejšie – čas k tomu, aby sme ako partneri a ako rodina našli priestor len pre seba. Lebo pravda, kým stavba napredovala, iné stagnovalo. A to čo je pre rodinu najdôležitejšie sú spokojní partneri, lebo tí sú aj vyrovnaní a láskyplný rodičia. Reťazec sa uzatvára šťastnými deťmi, ktoré takýto rodičia majú.
Poradie je jasné. Najprv prijímame rolu partnerov, potom rodičov. A takto je to v poriadku.
Sila intuície
Pri stavbe mobilného domu sme sa naučili ďalšiu cennú vec. Počúvať intuíciu alebo svoj vnútorný hlas. To je presne to, do čoho sa rád „kafre“ rozum. Vtedy sa k tomu vnútornému hlasu a rozumu nabaľujú pochybnosti. Pri stavbe, pri rôznych rozhodnutiach sme začali počúvať, čo nám hovorí naše vnútro a najprv v úlohe pozorovateľa, sme sa prizerali na to, čo sa stane ak ho nepočúvneme a čo sa stane ak áno. Dospeli sme k tomu, že skutočne to prvé, čo vychádza z vnútra, je vlastne to pravé „od Boha“, „vesmíru“, to ONO! Začať počúvať svoj vnútorný hlas znamenalo aj byť v súlade so sebou a tým, čo vlastne skutočne potrebujem. JA potrebujem, nie iní.
Ak sa človek oslobodí od chcení, je vďačný za to čo má, získava jasnú myseľ a vnútorný pokoj k tomu, aby mohol jasne počuť svoj vnútorný hlas, ten ktorý hovorí za vás.
Čas započuť sa do seba
Krásnym príkladom je práve to naše bývanie. Bývame v dosť nekonvenčnom dome – architektúrou, dispozíciou, rozmermi, materiálmi a podobne. Neriadili sme sa všeobecnými najmä spoločenskými pravidlami a kritériami, ale tými vlastnými. Výsledkom je, že máme dom, ktorý absolútne reflektuje náš životný štýl, povahové črty i životné priority. Presne preto sme tu spokojní. Tieto riadky sú mojim skromným odkazom pre všetkých čitateľov, ktorí sa dostali do životnej situácie, kedy si nemajú na čo sťažovať a napriek tomu, nie sú šťastní. Započúvajte sa do seba, vypočujte si vlastnú dušu, čo naozaj potrebuje a po čom túži. Nikdy nie je neskoro a vždy je cesta ako jej prosby, teda vaše ozajstné sny, vyplniť. Vždy máme možnosť voľby, rozhodnúť sa. Chce to len odvahu. A tej najviac praje slnko, usmievaví ľudia pred dovolenkami a dlhé dni pre seba. Najlepší čas začať počúvať seba:-).
FOTO: ZMG. Pre nás málo, pre nich zázraky. Najvhodnejší čas začať ich vidieť a hlavne ísť si za nimi.
FOTO: Helena Kurusová, www.helenakurus.sk
POĎAKOVANIE:
Poďakovanie za to, že sme dospeli k nášmu terajšiemu pokoju, patrí všetkým odborníkom a spoločnostiam, ktoré nám s realizáciou Mobilného a nášho Slobodného domu pomohli.
Trems – Miriam Macejková a Alexander Frank – špecialisti na korok
Rigips – Michal Široký – odborník na sadrokartóny
Démos –trade – Daniel Henček – odborník na masívne plošné materiály
Ramis eu – Rastislav Sivulič odborník na infračervené elektrické vykurovacie fólie Heatflow
Thorma – dodávateľ krbových kachlí Zaragoza
WCUT – Richard Bielek – odborník na rezivo a drevo do drevostavieb
A v neposlednom rade autorom projektu! Jánovi Matúšovi – projektant a realizátor stavby, Veronike Kotradyovej – interiérovej dizajnérke a Milanovi Gregovi – Jakubovi – architektovi.
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Z čoho postaviť slobodný domov, skutočný domov
Korok – mäkký a teplý ako sám domov
Technologické vychytávky mobilného domu
Sadrokartón ako prírodný materiál?
Reportáž o stavaní mobilného domu
