Cestovanie je vždy veľmi vzrušujúce aj únavné. O to viac, ak je na potulkách svetom aj dieťa, a ešte raz tak, ak sú to deti. Pripravení sme boli na všetko. Chýbali nám asi len padáky. Napriek tomu sa plaču, či únave nedá predísť, preto sme si zažili kadečo.
Nevyspaté polomŕtvolky
Nočný let z Viedne do Dubaja bol vyčerpávajúci. Odlietali sme o desiatej večer s našimi už vtedy unavenými deťmi. V duchu sme si mastili ruky, ako dobre, aspoň tých šesť hodín vo vzduchu prespia. No radovanie bolo predčasné. Deti od vzrušenia zaspať nevedeli. Keď ich už lámala skutočná únava, nevedeli zaspať od únavy. Nabaľovalo sa to, až napokon spať nemohli i ďalší pasažieri v našom okolí. Maroško sa potreboval vyplakať…v nervoch vykopol tácku s jedlom, ktorá krásne dopadla do chodbičky medzi sedadlá. Puding sa rozpleštil na koberec. Ale! Uľavilo sa mu. Puding som z koberca vyčistila a deti zaspali. Trvalo to len tri hodiny, no pre mňa večnosť. Rozvalili sa krížom cez moje sedadlo. O štvrtej ráno vystupovali z lietadla tri nevyspaté polomŕtvolky, deti a ja. Je zaujímavé sledovať ako rýchlo sa dve prebrali k životu. Stačilo im vidieť pristávaciu dráhu plnú lietadiel.
Maroško uchvátený lietadlami na Dubajskom letisku.
Ďalších 13 hodín v lietadle boli už zábavou
Letisko deti skutočne nabudilo aj unavilo. Len čo sme nasadli, zaspali a tata s nimi. Tešil sa na štart jeho slovami „obrovského dvojposchodového erbasu“, no smola. Únava ho predbehla. Po piatich hodinách sa zobudili akože do rána, aj keď už bolo poobede. Vďaka tomu sa aspoň trochu nastavili na novozélandský čas. (12 hodinový posun. Teraz keď píšem tento článok, v Aucklande je sobotné poobede, u nás je však hlboká piatková noc). Po odpočinku boli chlapci úžasní. Čítali sme si, hrali sa, zabávali ostatných, aj pospali. Tento dlhý let prebiehal napokon ako štandardná štvorhodinová cesta autom k babke do Levoče. Zvyknutí prekonávať diaľky skvele spolupracovali.
Náročné tri lety deti unavili.
„Máte zlaté deti“
Naši usmievaví chlapci lákali pohľady z každej strany. Najviac vzbudzoval záujem náš svetlovlasý, modrooký Maroško. Medzi samými Arabmi, Indmi i Maorami (pôvodní obyvatelia Nového Zélandu) bol jednoducho neprehliadnuteľný. Keď sme po treťom medzipristáti nastupovali do posledného lietadla, jedna staršia pani sa na mňa chápavo pozrela a povedala – ste veľmi odvážni takto cestovať s malými deťmi. Ovešaná turistickým batohom, foťákom, dvomi maličkými batôžkami, s Maroškom v náručí, som sa len usmiala. Najčastejšou reakciou od spolucestujúcich i personálu bola pochvala – máte zlaté deti – počúvali sme to neustále. Moja odpoveď bola vždy rovnaká –je to naše najväčšie šťastie, v opačnom prípade by sme sa s nimi neodvážili cestovať a o to viac, vydať sa na tak ďalekú cestu.
Naši smelí zajkovia na Novom Zélande.