„Dievčatá, vystrihnite jednu dielňu – dva krát tri metre a jednu koreňovú čističku na ploche desiatich metrov štvorcových,“ prosí Patrícia Černáková mladé záhradné architektky Moniku a Luciu.“ Dievčatá berú do rúk nožnice a vystrihujú objekty v mierke jedna ku sto z farebných papierov, ktoré potom rozmiestňujú na veľkom výkrese. Je na ňom zakreslený celý náš sad so všetkými stromami, cestou, prameňom, aj budúcim domom. Tabula rasa (tabuľa nepopísaná) začíname!
Veľké veci by sa nemali robiť od stola, ale priamo v teréne!
Vystrihovačky našich plánov
„Permakultúrny dizajn je naozaj veľmi dôležitý. Smeruje k maximálnej efektivite, ako energetickej, tak ekonomickej, aj časovej,“ vysvetľuje nám Paťa, ktorú sme si zvolili za hlavnú dizajnérku nášho sadu, pretože patrí k top najlepším permakultúrnym špecialistom na Slovensku. Jedným dychom dodáva, že práve preto bude dnešný deň dizajnovania veľmi dlhý. Monika a Lucia nezaháľajú a študujú podklady, ktoré sme mali s Jančim vypracovať za „domácu úlohu“. Medzi nimi aj ZRUŠ tabuľku – teda tabuľku, v ktorej je podrobne rozpísané, čo všetko chceme na pozemku v budúcnosti chovať (Z –zvieratá), pestovať ( R-rastliny), robiť (U-udalosti) a mať (Š-štruktúry). V tabuľke nemá nič chýbať, ani veci, ktoré plánujeme realizovať až v ďalekej budúcnosti. Prečo? „Ak chceme urobiť čo najmenej chýb, musíme rátať so všetkým, čo na pozemku plánujete robiť. Všetko musí mať už teraz svoje miesto, aby sa nám nestalo, že zabudneme napríklad na sušiareň ovocia. Máte tu dostatok ovocných stromov, čo znamená veľkú úrodu. Ak si zapraceme všetky pekné slnečné miesta, musíme improvizovať, alebo máme smolu. Dom, či iné väčšie objekty len tak neposunieme,“ pripomína nám Paťa. Náš sad je úzky a dlhý, preto rozumné plánovanie celej výstavby, či už domu, záhonov a ohrád pre zvieratá je veľmi dôležitý. Aby sme si to vedeli lepšie predstaviť, z farebných papierov vystrihujeme v mierke všetky štruktúry – dielňa, čistička, záhony, parkovacie miesta…atď. Patrícia s nimi hýbe po papieri a spolu s nami všetkými – my s janči, záhradníčky Monika a Lucia, architekt Stano Vanek a jej partner Tino – diskutuje o ich umiestnení. Všetci žasneme nad obrazom, ktorý sa nám pomaly vytvára pred očami. Všetko má logiku a ozaj svoje miesto!
Celých päť hodín sme sedeli za týmto stolom a hľadali správne miesto pre všetko, čo v sade raz bude.
„Chronická a akútna“ záhrada:-)
Janči drží v rukách úľ s včelami. Kladie ho na južné miesto pred domom, lebo včely majú rady slnko. Patrícia mu ozrejmuje – „Letová dráha včiel má najmenej tri metre. V tejto vzdialenosti pri vylietavaní z úľu narážajú do prekážok. V prípade, že je to človek, všetci vieme, čo nastane. Preto by som úľ umiestnila za dom, kde budú mať najväčší pokoj. Zároveň je za domom najviac ovocných stromov, ktoré potrebujú včely na opelenie. Výhodou je aj jazierko za domom, z ktorého sa môžu napájať.“ Počúvam to a hovorím si, tak toto je maximálna zohranosť. Postupne takto prechádzame objekt za objektom. Vylučovaním si fóliovník nájde najlepšie miesto pri zvieratách – dvoch vietnamských sviniach a dvoch baranoch. „Je efektívne mať hnoj zo zvierat pri záhradách, ktoré chceme pohnojiť,“ hovorí Paťa a posúva papierik fóliovníka k jednoduchým prístreškom pre zvieratá. Na tomto mieste vznikne „chronická záhrada“J, teda záhrada s vyvýšenými záhonmi, ktorá nás bude trvalo zásobovať ovocím a zeleninou. Ďalšia bude stáť pri dome, tá bude „akútna“, kde len vybehneme z domu a natrháme si to, čo práve na stôl potrebujeme. „Musíme myslieť na to, že aj keď dom v lete ešte nebude stáť, jesť potrebujete. „Chronická záhrada“ nebude stáť v ceste bagrom, nevysypeme tam drevo, a preto je to najvhodnejšie miesto na postavenie ukážkovej permakultúrnej záhrady,“ hovorí polo humorne Paťa a zakresľuje rôzne typy záhonov. Napokon nám po vylúčení ďalších faktorov, vychádza toto miesto byť skutočne ideálne.
Viac hláv, viac rozumu.
Plán B neexistuje
Po piatich hodinách neuveriteľnej kombinatoriky nám vzniká definitívny návrh celého sadu. Všetky veci, rastliny, zvieratá aj udalosti majú svoje miesto. Vznikli vylučovacou metódou. Paťa preto hovorí – „Plán B vo väčšine prípadov neexistuje. Pri dizajne hľadáte pre každú vec najoptimálnejšie miesto. Vzniká tak kostrový plán, ktorý je síce nosný, no stále je v ňom dostatok priestoru, na to aby si ho ľudia vedeli dopĺňať a kreatívne doň vstupovať. “ Spokojní, aj unavení zakresľujeme výsledok nášho pracovného dňa na papier. Jazierko so sadom a včelami (ktoré chce mať Janči na dôchodok:)), náš dom, pri ňom terasu s letnou kuchyňou, kde si môžeme s priateľmi nie len posedieť, ale aj spracovať ovocie, zeleninu. Hneď za ňou pivnicu na uskladnenie všetkého, z čoho môžeme celý rok čerpať. Postupne od domu vynikajú nádherné zákutia jedlých záhrad s kvetinovými záhonmi, presne takými aké poznáte z časopisov. Pri troške predstavivosti sa stačí už len z hlboká nadýchnuť a zacítite vôňu levandule, rozmarínu, či ruže. Samozrejme, život v sade a stále Novozélanďanmi opakovaný balans nám pomôžu udržať zvieratá. Nebude ich veľa, len toľko koľko skutočne pre našu rodinu potrebujeme. Ako hovorí Paťa, je dôležité poznať svoje potreby, ale aj limity. Náš dizajn je vytvorený pre nás štyroch, možno v budúcnosti piatich a dvoch pocestných dobrodincov:).
Dizajn je nastavený pre potreby našej rodiny a vo všetkom rátame aj s potrebami našich chlapcov.
Desaťkrát meraj a raz rež!
Náš permakultúrny návrh nevznikol len za týchto päť opísaných hodín nad výkresom. Pracovali sme na ňom tri týždne a predchádzali mu tri obhliadky sadu s dizajnérkou, každodenné pozorovanie života v ňom, vypracovanie podrobných nákresov celého sadu a množstvo informácií, napríklad aj o našom životnom štýle, potrebách nás štyroch a dokonca informácie o minulosti tohto pozemku. Paťa nám na prvom stretnutí povedala, že urobiť permakultúrny návrh nie je vôbec jednoduché. Vraj sa v permakultúre hovorí, nie trikrát meraj a raz rež, ale desaťkrát meraj! Potvrdilo sa nám to. Toľko prípravy, času, energie, pozorovania a premýšľania, a ani zďaleka to nie je dostatok na vytvorenie úplne podrobného návrhu. Na to by sme museli bývať v sade celý rok a vidieť ako sa život v ňom mení na jar, v lete, na jeseň aj v zime. Čaká nás teda ešte dosť práce. No máme pružný návrh, ktorý bude pre nás nosný, ale stále s dostatkom priestoru na jeho vylepšenie a pretváranie. Nateraz sme spokojní, pretože vieme, že sa nám nestanú nepredvídané veci. Ako náklaďák zacúvaný do bylinkovej špirály, alebo zabudnutá prístupová cesta k budúcemu jazierku, smola bager ho nevykope:(. Alebo že pred domom nemôže v budúcnosti stáť sauna, pretože tam nemáme súkromie. Už teraz tam nasadíme nízke ihličnany a dreviny, ktoré nás kľukatým chodníčkom privedú k nej. Kým ju postavíme, zákutie vyrastie. A ak ju nepostavíme, tak sme mali aspoň dobrý dôvod, prečo ho vysadiť.:-)
Tabula rasa začíname!
