Len pred nedávnom sme sa vrátili z našej cesty po Thajsku a Kambodži. Bola to cesta, ktorá nás veľmi posunula. Dala nám možnosť precítiť hlboký rešpekt a úctu voči životu, precítiť súcit a empatiu so všetkým živým. Preto som tento ročník Blogera roka precíťovala veľmi intenzívne a na odovzdávaní ceny povedala tieto slová. „Veľmi si vážim vás čitatelia, aj vás organizátori a kolegovia a rada by som našu úctu vyjadrila najvyšším budhistickým gestom v Kambodži. Pokornou poklonou s dlaňami spojenými až na úrovni nosa.“ O Thajsku a Kambodži som toho napísala viac, ale doteraz nie o tom, ako nás s Jančim cesta zmenila, nás ako rodičov, nás ako partnerov, nás ako osoby. Vidíme to totiž až teraz s odstupom času.
Pohár bolesti pre Jakubka
Vyše dvojmesačná cesta sa nám udiala tak sama. Divili sme sa, ako veci na seba nadväzujú a my reálne vycestujeme. Dnes viem, že táto cesta sa „zorganizovala“, kvôli našim deťom. Najmä kvôli staršiemu synovi. Umožnila našim chlapcom vystúpiť z komfortnej a bezpečnej zóny, ktorú majú doma a popasovať sa s reálnym životom. Jakubko sa bojí bolesti. Má z nej hrôzu. V Thajsku ho prenasledovala. Dostal vysoké horúčky, bolel ho zub, škaredo si odrel palec na nohe, čo bolo pri chodení len v sandáloch a kúpaní sa v slanej vode, veľmi nepríjemné. Dostal horúčky a na záver ho doštípali ploštice. To čoho sa najviac bál, si vo veľkom pohári do dna vypil. Bolo mi ho až niekedy ľúto, ale ako matka tu nie som na to, aby som ho pred strachom chránila. Ale aby som ho ním previedla. Museli sme to ustáť obaja.
Dôvera deťom
A obaja sme z nej veľa načerpali. Naučila som sa dôverovať deťom, že lekcie, ktoré majú absolvovať zvládnu. Že ani na dieťa nie je naložené viac ako zvládne. Že panika, ľutovanie alebo sebaobviňovanie nikomu nepomôžu. Že mám pri ňom stáť ako opora. Pevne na zemi, lebo on to naozaj aj bez slov cíti. Mám mu byť príkladom, nie zrútenou troskou. Nie vždy mi to šlo dobre, pretože noc pred tým, ako sme šli do nemocnice som sa pasovala s obrovskou úzkosťou. Trápil sa on s horúčkami, trápila som sa ja so strachom. Boli sme v tom silno spolu. No či mi veríte alebo nie, teplota klesla až po tom, čo vo mne zavládol pokoj. Musela som prijať fakt, že sme urobili to najlepšie čo sa v danej chvíli mohli a veriť v to, že Jakub, náš Jakub, to zvládne, či je to viac alebo menej vážne. Získala som taký vnútorný upokojujúci pocit viery v naše deti a v život, že vie čo robí a prečo. Ťažko sa to opisuje, lebo je to pocit, nie myšlienka. Pocit, ktorý je veľmi oslobodzujúci od strachu o deti.
Iní rodičia, iní partneri?
Teda nás ako rodičov cesta zmenila. Napojili sme sa vnútorne na nich a dokážeme im viac rozumieť, tým, že im viac veríme. Dôvera sa upevňovala aj medzi nami s Jančim. Prirodzene skôr v tých napätých situáciách, keď šlo do tuhého. Ako napríklad, keď sme sa ocitli v malej reštaurácií na Kambodžských hraniciach s mafiou. Môžem povedať, že po troch rokoch od cesty na Nový Zéland sme sa konečne zastabilizovali. Píšem to preto, že mnohí si mysleli, ako cesta na Nový Zéland čarovne, takmer ako šibnutie prútikom, vyriešila našu ročnú krízu. Nevyriešila. Otvorila nám len v mnohom oči. Murovať rozbité, sme začali až po príchode a trvalo to celé tie tri roky, kým sme náš vzťah opäť vybudovali a postavili na nohy. Možno to bolo preto, že sme sa v mnohom motkali v riešení praktického života, výchove detí, budovania domova. Pritom to, čo sme najviac potrebovali, bolo nacítiť sa. Vcítiť sa do pozície toho druhého. Ide to ťažko, hlavne po takej hádke:-). No keď prvotný hnev opadne, je toto naša vzájomná úloha. Mňa to naučilo netrucovať. Nedalo sa, keď som pochopila jeho stránku konfliktu. Jemu to pomohlo ustúpiť. Hádame sa ďalej, o to pokoj, ale už je dynamika našich konfliktov iná. Konštruktívnejšia a menej zraňujúca. Asi sme tak trochu vyrástli. Vyrástli sme zo vzťahu medzi dvoma puberťákmi do vzťahu medzi dvoma dospelými ľuďmi. Vedomí si svojho konania aj následkov.
Z cibule odpadli šupy
O Budhizme sme toho pred odchodom do Ázie nevedeli veľa. A ani v Thajsku sme sa o ňom veľa nedozvedeli. My sme si ho nacítili. Bola to tak intenzívna viera a tak hlboké životné zásady, ktoré Budhisti dodržiavajú, že viac sme ani nepotrebovali. Okrem iného sme spoznali cez pocity, kto sme. Že sme cibule. Bez srandy. Niekto je väčšia, niekto menšia. Že každý z nás máme niekoľko vrstiev, ktoré súvisia s tvárami, maskami, umelými rolami, ktoré hráme. Dôvodom je, že sa potrebujeme ochrániť pred zraneniami z okolia. Zistila som, že aj po takmer trojročnej ceste osobnostným rozvojom som stále taká stredne veľká cibuľa. Že stále mám svoje masky, ktorými sa chránim pred ostatnými a nesprávam sa prirodzene. Lebo v Thajsku som to mohla. Mohla som byť plne bezprostredná ako malé dieťa, lebo nikto to nesúdil, neodsúdil alebo nezneužil. Bol to opäť krásne oslobodzujúci pocit. Dala som si záväzok, že z cibule urobím krásny lotosový kvet. Že nech sa deje, čo sa deje, pokúsim sa pevne stáť na zemi s vedomým, že viem kto som.
Zásah do srdca
Otvoriť sa voči svetu ako lotosový kvet, znamená o aj otvoriť mu srdce. V Kambodži to bolo tak prirodzené, tak osviežujúce, že mi to dodávalo nesmierne veľa energie, úsmevu, sily a chuti do života. Druhá strana karty bola tá, že otvorené srdce, je ako terč, ktorý žiadne šupy nechránia. Teda nie len raduje sa viac, ale aj bolí viac. Začala som cítiť naplno život, vo všetkých jeho farbách. Zistila som, že je to tak dobré, že rovnováha je v pluse a mínuse, nie len v pluse. Uvedomiť si to mi pomohlo zatvrdnutie obmäkčiť a opäť sa uvoľniť. Uvoľniť sa, na nič sa nehrať, nebáť sa a preciťovať život.
V neistote bola istota ON
Janči sa zmenil tiež. Je z neho riadny muž. Taký stabilný, na ktorého sa dokážem spoľahnúť. V Thajsku mal možnosť naplno sa chopiť role Muža. Tým, že sme cestovali viac menej bez plánov a príprav, šli sme zakaždým do neistoty. Istotu zabezpečoval on. Tým, že nás napríklad vysadil v reštaurácií a šiel hľadať ubytovanie. Mne nezostávalo nič iné, iba to, čo ženy kedysi robili úplne prirodzene. Čakali, vždy čakali a boli v bezpečí s deťmi, kým muž vyrážal von. Ľudia sa ma pýtajú, či je cestovanie s deťmi pre každého. Odpoveď je, že nie je. Že pri cestovaní s rodinou, potrebujete mať dostatočne odvážneho a húževnatého muža, ktorý všetko od jedla až po ubytovanie vybaví. Dokáže urobiť správne rozhodnutia v zložitých situáciách. A vy musíte byť dostatočne trpezlivá a tiež obetavá žena. Nie je to obraz, ktorý prezentujú emancipované ženy či feministky. Takto to počas cestovania ťažko funguje, lebo jeden druhému si muž a žena lezú do kompetencií a rovnováha alebo cesta sa hľadá ťažšie.
Naše mini cibuľky
A keďže som vám dala sľub, že tento rok to bude viac o deťoch. Zakončila by som tento článok záverom o nich. Tým, že aj oni sa osobnostne zmenili. Obaja. Ako som spomínala v úvode. Cesta im priniesla konfrontáciu s ozajstným životom. Videli chorobu, hlad a veľkú chudobu. Dostali konkrétnu predstavu k abstraktným konštatovaniam, ako by iné deti jedli, keby mali čo. Bolo to na moste v kambodžskom Siem Reape pri pohľade na matku žobrajúcu s niekoľkotýždňovým dieťaťom v náručí. Od toho času, večer počas našej spoločnej modlitby s poďakovaním, vedome ďakujú za jedlo a prosia ho aj pre deti, ktoré ho nemajú. Zistili, že aj takto vyzerá svet. Boli konfrontovaní so špinou a minimom. Silným zážitkom bolo stretnutie s malým kambodžským dievčatkom, ktoré vyberalo z odpadkov plasty. Špinavé, strapaté, ťahalo veľké igelitové vrece, väčšie ako ona, na ramene. Malo asi päť rokov a takto pracovalo. Pokľakla som si k nej a darovala jej časopisy s farbičkami. Pohladila ju po všivavých vlasoch. Nedalo mi inak. Musela som sa jej dotknúť. Mali ste vidieť tú nefalšovanú radosť v jej očiach. Videli ju aj oni, naši chlapci. Už chápu, že hračky nie sú ani zďaleka samozrejmosť.
Foto: www.helenakurus.sk a www.tomasbencik.com
Prostredie plné výziev
No konfrontáciu s reálnym životom nemajú deti len počas ich cestovania, ale aj doma. Tým, ako máme postavený dom. Že v ňom máme sieť na oddelenie galérie v poschodí od prízemia, namiesto zábradlia, po ktorej môžu liezť. Tým, že máme záhradu pre mnohých rodičov plnú nebezpečných podnetov. Síce v minulosti boli úplne normálne. Napríklad sústavu jazierok a potok, nerovný terén, vysoké stromy, po ktorých lezú, minilesík, v ktorom majú bunker a podobne. Nedržíme ich v komforte, ktorý je síce bezpečný, ale nedáva im toľko podnetov pre ich rast. Naopak aj doma im doprajeme prostredie plné výziev. Lebo naozaj, tie naše deti toho veľmi veľa zvládnu a najlepšie je im byť v ľahšej situácií len na blízku. V tých ťažkých situáciách, byť priamo pri nich, ale iba ako sprievodca a podpora, niečo šialene ťažké, ale veľmi dôležité pre deti.
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Päť vecí, pre ktoré Kambodžanov a Thajčanov obdivujem
Dobrodružná cesta, stretnutie s mafiou a usmievavá Kambodža
Čo všetko naša cesta deťom dáva a berie
O jedle, ľuďoch, mori aj záchodoch. Ako to vlastne je?
Keď vám deti celkom zmenia plány
Video s našimi najsilnejšími zážitkami z Kambodže
